Carl May, kto by nepoznal romány tohoto nemeckého spisovateľa, ktorý paradoxne nebol nikdy v Amerike. Vinnetoua videl každý. Všetci si ho spájame s chorvátskymi Plitvickými jazerami. No pravda je, že film sa nakrúcal v Chorvátsku na viacerých miestach a niektoré sú na skok od miest kam všetci chodíme k moru. Existuje veľa webstránok, kde si človek môže naštudovať presné miesta a konfrontovať ich s reálnymi fotografiami. Takže som si to dopredu dôkladne naštudoval. Pre mňa nieje Chorvátsko len more a plieskavica ;o) Po Nórsku nám chýbalo slniečko, tak sme sa rozhodli vyraziť na predlžený víkend.
14.09.2017 Nudné Maďarsko
Stretnutie sme stanovili na ráno 7.00 na OMV v Petržalke. Príde kto chce a ide sa. Prišiel Miloš, Maroš, Rišo, Tomáš a ja s Lenkou. Na hraničnom prechode sme si kúpili diaľničnú maďarskú mátricu a vydali sa nudnú maďarskú diaľnicu. Tento rok som viackrát absolvoval pracovne cestu do Chorvátska. Cesta na Szombathely je už dvojprúdová, svojimi parametrami nieje diaľnica, ale ide sa po nej veľmi dobre.
Za Szombathely je 80 km cesty prvej triedy až tesne pred slovinskými hranicami sme zatočili na Lenti, kde sa dá vyhnúť jazde po slovinskej diaľnici a následnému plateniu diaľničnej známky. Za Lenti sme sa napojili na M70 v Maďarsku a o chvíľu sme boli na hraniciach s Chorvátskom. Dve a pol hodiny je veľmi slušný čas. Ďalej sme pokračovali na Karlovac, kde sme zišli z diaľnice a vybrali si smer na Plitvice. Plán bol prísť čo najbližšie k mestu Knin, kde je na hraniciach s Bosnou a Hercegovinou krásny vodopád Strbački buk.
Konečne Chorvátsko
Tesne za Karlovacom v obci Turanj sme zastavili v bufete Čevapi Naksi pri ceste a dali si pljeskavice a čevapi – no Chorvátsky obed. Bolo to veľmi chutné, domáci grilmajster nám pripravil všetko čerstvé na grile. Ajvar majú bezkonkurenčný a to ako sa hodí k plieskavici je symfónia. Asi som dlho nebol v Chorvátsku ;o) Hneď pred bufetom sme si spravili pár fotiek pred múzeom vojny pri obrnených autách a stíhačkách. Stopy vojny sú aj po tak dlhom čase stále viditeľné.
Pokazený Intruder
Tesne za Karlovacom sme s Lenkou predbehli pár autobusov, pridali a všetkým ušli. Ked sme spomalili a pozerali do spätného zrkadla a nevideli chalanov. Tak sme zastavili a čakali. Nik neprichádzal. Potom volal Maroš, že sa máme vrátiť, že má pokazenú mašinu. Vravím si, snáď to nebude nič závažnejšie a vyriešime to čoskoro. Ked sme dorazili za chalanmi, zistil som, že ma rozsypaný celý kardan. Keď som zaradil rýchlosť a tlačil motorku, koleso sa točilo a v kardane rapkalo.
Tomáš pohotovo našiel na internete servis Suzuki v Karlovaci a chlapci zo servisu prisľúbili, že do pol hodinky sú pri nás aj s prívesom. Tomášová chorvátčina bola príjemným bonusom. Po chorvátskej pol hodine, rozumej 120 min prišli Chorváti s Toyotou Landcruiser a s prívesom. Hovorím chalanom, posuňte si motorky, nech vedia naložiť motorku. Rišo si sadol na moto a pýta sa ma, ako sa dáva na motorke spiatočka? Hovorím, neviem, ale spýtaj sa Maroša, ten ju tam pred chvíľou hodil ;o)
nEW nEW
Mimochodom servisný technik bol ústretový. Hneď vyplnil preberaní protokol. Vysvetlil nám, že keď to rozoberieme, všetko nafotí a pošle cenu za náhradné diely. Super prístup. Celá oprava trvala 10 dní a vyšla na 300€, čo by na Slovensku bolo o minimálne 200€ viac.
nEW nEW
Draganić bb, 47201, Draganić, Croatia
+385 47 715 930
v akcií
Dohadovali sme sa, že čo bude ďalej. Bolo viac možností: Maroša necháme na stanici, alebo na Plitvických jazerách, kde mal kolegu, alebo pôjde s nami. Variant bolo viac, ale sme parta a Miloš frajer. Dohodli sa tak, že Rišo vezme Marošovi batožinu a Miloš odvezie Maroša. Sranda začala ;o) Chudák Maroško, užil si to ako ľadvinka so všetkým ;o)
Prešli sme Plitvice bez zastavenia, každý z nás tam už bol a ubytovanie priamo na Plitviciach je zbytočne drahé. Za dedinou Rudanovac sme našli Bistro Plješevica, kde mali otvorenú reštauráciu a našli sa aj tri izby. (16€ na osobu) Motorky sme zaparkovali za reštauráciu, hodili sprchu a streli sme sa na terase. Poobjednávali sme si všetko – možné z domácej kuchyne a zapíjali to Karlovačkom. V reštaurácií mali stretnutie český vetráni, ktorí tu boli za UNPROFOR počas vojny. Hovorili nám zážitky z vojny a my sme sa zverili s našimi zážitkami z ciest.
15.09.2017 Vinentou
Ráno sme si dali raňajky, Tomáš objednal syr, ktorý mal konzistenciu ako lučina a chutil ako jemná bryndza. Podarilo sa nám pospájať SENY (interkom). Čakala nás 60 kilometrová cesta k prvému vodopádu. Cesta bola kľukatá, cez nádhernú chorvátsku prírodu. Nikde nikoho, všetci turisti sú pri mori, alebo na diaľnici. V obci Donji Lapac sme zatočili smerom do kopca na obec Kruge. Je to tu naozaj chudobný kraj, vidieť, že turizmus aj eurofondy sú odtiaľto veľmi ďaleko.
Štrbački buk
V Kruge je malá križovatka, kde treba zisť na malú cestičku, ktorá sa stále zužuje a ide dole a dole a dole. Asi po troch kilometroch je z nej šotolina a to už bolo na chalanov s cestnými motorkami veľa. Ale my na GS s Rišom na Versyse sme to dali až ku koľajniciam pri rieke.
Odstavili sme motorky a stále sme nechápali, kde je vodopád. Stáli sme totiž nad ním proti toku riety. Tak sme sa peši vybrali po prúde rieky Una. Voda v rieke je priezračne čistá. Chodníček bol po chvíli dláždený kameňmi a prešli sme cez dvor istého pána, ktorý ma na vodopáde domček. Popri rieke na chorvátskej strane vedie železnica, z ktorej je nádherný výhľad na vodopád. Všade sú tu lavičky s božskými výhľadmi. Vodopád má viac úrovní a Bosnianska strana je lepšie vybudovaná pre turistov. Drevené chodníky, altánky, zábradlia schodíky popri celom vodopáde. Nikto, opakujem nikto tu nebol. Úžasné.
Cestou hore sme stretli poľský motorkársky gang, ktorý bol zmätený zo šotoliny. Chalani nás už čakali pri pumpe v Donji Lapac. Cez mesto Knin, kde začala celá ta nezmyselná vojna, sme zišli dole k národnému parku Krka, ktorý som zatiaľ ešte narozdiel od Plitvic nevidel. Po ceste sme mali pekných pár výhľadov a panorám. Cesta 218 má slušné prevýšenie a pre nás vyznávačov serpentín, to bol zážitok.
Národný park Krka – Chorvátsko
Z Krky som bol sklamaný, ďalšia masovka, čo ja vôbec nemusím. Celé čaro pôvabných vodopádov a priezračne čistej vody v ktorej plával Winnetou sa strácalo tým, množstvom ľudí na každom kroku. Je tu záchytné parkovisko, kde treba zaplatiť cca 15€ na osobu, kde už čakajú autobusy, ktoré robia kyvadlovku hore a dole. Areál je rozľahlý, dá sa tu stráviť aj celý deň. Viem si to tu predstaviť s deťmi. Dole je miesto, kde sa dá kúpať pod vodopádom. Množstvo chodníčkov ponad priezračnú vodu plnú pstruhov. V strede je mlyn a za ním veľký balkón, z ktorého je výhľad na vodopád, kde dostal Sam Hawkins jasné ultimátum: Nic ženit – nic láska. Teraz je viac zarastený zeleňou.
Z Krky sme sa už tešili na more. Cez Šibenik sme prešli do Vodíc. Kedže nebola sezóna, nemali sme problém nájsť ubytovanie. Priamo v prístave sme vošli do dvora, kde nám starší pán okamžite odovzdal tri apartmány. Ani nie o pol hodinu sme sedeli na pive vo vedľajšej reštaurácií. Čašník ale nepoznal sprchu, alebo aspoň nie v ten deň. Tak nás to spolu so skutočnosťou, že tu nik iný nebol, odradilo. Tak sme sa vybrali do centra. Tam sme si pochutili na domácich jedlách a zaľahli spať. Tešil som sa na ďalší deň, čakala nás Rio grande. Ráno bolo nádherné, čajky, slniečko a sms z domu, že tam je zima a leje.
Rano som si našiel nalepku na motorke od mojich kamarátov.
16.09.2017 Tri krát se zatočí RioGrande
Popri mori sme sa presunuli do Petrčane, kde boli ubytovaní moji rodičia. Okúpal som sa v mori, posledný krát v tomto roku a dali sme si kávičku pri mori a pokračovali okolo Vranského jazera stále v stúpaní na Benkovac a z neho na Obrovac. Tu je rieka Zrmanija a mesto je dole v jej kaňone, takže cesta dole je parádne kľukatá. V meste sme zastavili na pumpe, kde práve tankovali dve nemky, ktoré sa túlali po chorvátsku na BMW F650, naložených ako sa patrí. Lenka si vyskúšala veľkosť a vymenili sme si poznatky z ciest.
Drehor of Vinnetou – Chorvátsko
Z Obrovacu sme smerovali na Jasenice, ale nezatočili sme doľava, pokračovali sme na Sveti Rok, prekrížili sme cestu 54. Cesta sa zúžila a kľukato nás viedla cez nedávno vyhoreného porastu . Bolo to tam veľmi pochmúrne, všetko čierne, kandelábre do dvoch metrov zhorené, držali len na elektrickom vedení. Cesta vedie až ponad portál diaľničného tunela Sveti Rok a tu šok, spevnená cesta tu končí. Chalani na cestných moto zase medzi zuby zasyčali, že oni sa otáčajú. My s Rišom sme pokračovali 7km po šotoline, serpertínach stále hore až pod vrcholom skál, ktoré sú všetkým dobre známe z filmu Winnetou. Po ceste sme minuli viacero hrobiek. Miesto je pre Chorvátov veľmi cenené. Všade pri ceste sú pamätné tabule v skalách.
Na vrchu je betónový plot, kde je tabula s podobizňou Vinnetoua. Ako sme sa blížili k vrcholu, oproti sme počuli motor GS, ktorá sa blížila z druhej strany. Ked som ich uvidel, postavil som sa na motorku a indiánskym pozdravom som pozdravil jazdca. On mi pozdrav opätoval. Potom sme sa porozprávali a bol to manželský pár z Marchegu, dedinky kúsok od Bratislavy. Pýtali sa z akej dediny sme my, tak sme im povedali, že sme z tej najväčšej ;o) Chorvátsko – krajna Vinnetuov ;o)
Rio Pecos – Chorvátsko
Chalani nás čakali dole na križovatke s 54kou cestou. Zatočili sme doprava a po piatich kilometrov naľavo bola nenápadná nespevnená cesta s tabuľou Kaňon Zrmanije. Samozrejme sme to preleteli, tak sme sa vrátili a zase po šotoline a červenom blate sme došli k úžasnému miestu. Tu boli vo filme koly ku ktorým bol uviazaný Sam Hawkings so svojou partou. Old Shaterhand sa mal vykúpiť v pretekoch.
Tri krát se zatočí reka Rio Pecos a na konci je kul. Old Shaterhand bude mit v kánoe diru velkou jako ústa staré ženy.
Po návrate na hlavnú cestu je po pár km na pravej strane priestor, kde bolo postavené pueblo apačov, ktoré tu už ale nie je. Pozreli sme si most Maslenica na starej Jadranskej magistrále a pokračovali popri mori smerom na Karlobag. V tomto meste sa tiež natáčalo veľa scén, hlavne na ceste smerom na Velebit smerom na sever. Cestu popri mori sme si užili, nikde nikoho, samé zákruty, malé dedinky pri mori. Videl som iskriť Miloškov stojan, keďže mu niekto pripomenul pivo v Kalobagu.
Karlobag – Chorvátsko
V Karlobagu sme sa ubytovali priamo pri mori v hoteli Velinac (15€/noc/osoba). Kúsok popri mori bola skrytá pláž a na nej prázdny bufet. Tak tu sme si dali pivko a v meste sme sa najedli.
V noci veľmi pršalo, ráno bolo všetko mokré a aj vzduch sa výrazne schladil. Na druhý deň ráno nás čakalo premenlivé počasie. Dobre sme sa poobliekali a vydali sa na cestu. Čakalo nás nudných 630 km. Najlepšie to vychytal Maroško, stretli sme sa totiž s našimi a tí ho odviezli v daždi skoro až domov ;o) Cestu späť sme dali čisto po diaľnici, ako cestu do Chorvátska.