Slovinsko – Vršič, Mangart, Portorož – Cestopis

Počas dlhých zimných večerov a to doslova, sme s Lenkou na vrhli výlet do Slovinska. Snažili sme si to navrhnúť tak, aby si každý prišiel na svoje. Boli teda zákruty (veľa), vodopády, hrad a samozrejme more a Aperol Spritz slovom Slovinsko.

 25.5.2018 dážď, dážď, dážď, sneh a potom serpentíny, slniečko a nakoniec ligne na žaru

Odchod sme stanovili na 25.5.2018 a pridali sa Maroško(Suzuki Intruder M800), Riško (Kawasaki Versys 650) a Miloško(BMW R1200GSA Vodník). Ako sa termín blížil, boli sme nervózni, pretože sa kazilo počasie. Ráno to vypadalo, tak, že sa nikam nejde. Dôkladným skúmaním predpovedí, sme sa ale predsa rozhodli vyraziť. Zvolil som 2 hodiny v daždi na motorke ako celý víkend doma v zlom počasí.

Prvý krát sme stáli medzi Viedňou a Grázom na klasickom odpočívadle bez benzínovej pumpy, ale s kaviarňou. Zastavili sme na hulvátov pod prístreškom medzi WC a spomínanou kaviarňou. Rakúšania sa len usmievali, chápali nás, že v tom daždi hľadáme prístrešok. Dali sme si kávičky a pokračovali na Gráz. S Miloškom sme si pochvaľovali naše nové čižmy TKC Desert. Proste čo do nich  nenatečie z hora, inokade nemá šancu. Prestalo nám pršať tesne pred Grázom. Obedík sme dali nad Wörthersee a v peknom počasí pokračovali do Talianska cez Villach. Chcel som na Mangart prísť cez Passo di Predil.

Passo di Predil

Konečne krásne výhľady a konečne poriadne serpentínky. Pauza pri Pevnosti Bateria Sella Predil, ktorá bola postavená v rokoch 1897 až 1899 je neobyčajne zaujímavou fortifikačnou stavbou. A v porovnaní so svojimi rovnako starými sestrami ostala široko ďaleko skoro zachovalým komplexom. Pevnosť bola až do roku 1915 súčásťou ozbrojenej obrannej línie rakúsko-uhorskéj monarchie a z dnešného pohľadu bolo jej umiestnienie úplne geniálne. Cítili sme sa ako kedysi jej obrancovia a voľne sme sa pohybovali po jej útrobách (niekto aj na motorke) a užívali si nádherný výhľad na jazero Predil.

Mangart

Hneď za „rohom“ bola už odbočka na Mangart s nápisom, že nieje prejazdný až hore. Čo nás nezastavilo a prášili sme hore. Cesta sa začala nenormálne kľukatiť, vzduch voňal po ihličí a prechádzali sme cez viacero tunelov v ktorých bol ešte sneh a kvapkala v nich zo stropu voda. Pre mňa adventure ;o) Oproti šli napajedení motorkári, tak som začal šípiť, že sa asi hore nedostaneme. Prišli sme na miesto, kde komplet cez cestu siahal sneh a dalo sa pokračovať len cez úzky pás štrku. Tak som to prešiel a po mne aj Riško a Miloškom, Maroško s chorpom ostal logicky pred snehom.

Tešili sme sa, že môžeme spokojne pokračovať ďalej. Neprešli sme ani kilometer a prišla definitívna stopka vo forme tunela zasypaného až po strop snehom. Pofotili sme si výhľady a smutno zamľaskali nad nedostupnou cestou smerujúcou až na vrch. Stáli tu aj sklamaní Češi, tak som chcel zlepšiť náladu a spýtal som sa ich či nemujú so sebou lopatu ;o)

Otočili sme sa a pustili sa do hľadania ubytovania. Keďže ešte nebola sezóna nebol to až taký problém. Našli sme si ubytovanie v meste Bovec tesne pri rieke Soča. Z mesta ide lanovka na Kanin – lyžiarske stredisko, kde môžete prelyžovať až do Talianska. Rieka ponúka sezónne adrenalínový raft, čo bolo na každom rohu viditeľné. Majiteľ mal ženu maďarku, tak sme sa dohodli. Objednali sme si ubytko na dve noci, keďže na nasledujúci deň sme chceli urobiť okruh okolo Julských alp.

Majiteľ nám poradil reštauráciu v blízkom kempe, kde sme mali po ceste dva hostince. Nástojil na tom, aby sme šli do kempu, že je tam Srb a robí jedlá na žaru a že Srbi vedia len veci na žaru a nič iné ;o) Stálo to za to, dali sme si ligne na žaru a punene ligne a pivo a všetko možné. Cestou späť sme sa zastavili v hostinci pri ceste, kde si k nám prisadli dvaja aziati. Jeden sa k nám prihovoril. Vravel, že boli raftovať a že voda je neskutočne studená. Že je zo Singapúru. Alkohol nechcel ;o)

26.5.2018 Vršič, Bohinjsko jezero, Bled, pár pádov a serpertínky po hraniciach s Talianskom

Raňajky sme poriešili v blízkej kaviarni, praženica, džús, no tak ako to má byť. Nie každý ale vstal nepokrčený a istým jedincom to trvalo dlhšie. My s Lenkou sme tento čas využili a vybehli sme pozrieť vodopád Virje, po slovinsky slap. Bolo to len na skok, prakticky v  dedine. Dole sa šlo úzkej strmej cestičke. Odvážil som sa po nej smerom dole, ale keď sme dorazili na miesto, kde guľaté drevo v zemi prevádzalo vodu z jednej strany chodníka na druhú, vzdal som to.

Virje slap, Slovinsko

Motorku som dal na stojan a poď-ho dole peši. Vodopád bol počuť, takže to bolo za rohom. Vody bolo dosť, je to ukľudňujúce pozerať na to kvantum vodu ako padá smerom dole. S motorkou som trocha pozápasil, otočil na bočnom stojane a ako sme šli hore po cestičke tesne pred koncom mi padol mobil. Zistil som to tak, že mi prestal hrať v interkome. Mobilu nič naoko nebolo a tak sme pokračovali späť za chalanmi.

Vrátili sme sa s chalanmi smerom na sever a potom Vršič po ceste 206. Bol som prekvapený, aká je to skoro až dokonalá cesta. Nádherná príroda, neskutočné výhľady na Juľské Alpy. Na vrchole sme si dali pauzu a pofotili čo sa dalo. 

Vršič, Slovinsko

Z Vršiču sme cez Krajinsku goru smerovali na Bled. Kúsok sme zabehli a tak sme šli aj po diaľnici. V jednom úseku bola diaľnica zúžená a ako sa rozširovala v esíčku mi zase odletel mobil. Všimol som si to a asi o 200 metrov som zastal pri krajnici. Lenku som vysadil na betónové zvodidlo a utekal som smerom k mobilu, ktorý ležal v strede jazdného pruhu. Modlil som sa, aby ho prechádzajúci Opel neprešiel. V dialke som videl prichádzajúci kamión, tak som dal šprint a v poslednej bezpečnej chvíli som mobil vzal. Mal rozbitý displej, ale stále fungoval, čina;o) Dnes dostal zaťažkávaciu skúšku a ja som sa rozhodol, že držiak v tvare štipca je nevhodný na motorku.

Bled, Slovinsko

V Blede sme zastavili pri známom jazere, kde je na ostrove kostol a v pozadí Julské alpy. Parkovali sme presne v prístave odkiaľ vyplávavajú loďky na ostrov. Ale ako som uvidel tu masovku, tento typ turizmu naozaj nemusím. 

Pri Bohinjskom jezere zmrzlinka ako vždy. Dali sme hlavy dohromady. Ja Miloško a Riško sme chceli dať serpentínky a Lenka s Maroškom nie. Tak sme sa dohodli, že Maroško sa odpojí a vezme Lenku do Bovacu, kde sa stretneme. Ako sme sa vymotávali, chceli sme zastať na káve. Vychádzali sme do prudkej pravotočivej zákruty, ktorá aj nadovšetko stúpala, pod domnienkou, že je tam kaviareň. Všetci sme vyliezli a vzadu počujeme rachot, Maroš to položil. Zbehli sme mu pomocť. Nič vážne sa nestalo, len ulomil na sedadle spolujazca oprierku. Potom nám vravel, že spravil chybu, že sa snažil motorku udržať a tým si natiahol ruku.

Ďalší pád

Ako sme sa blížili k Mostu na Soči, zastavili sme na na kopci a za mnou počujem rachot. Miloškovi sa šmykla noha na štrku a položil to. Ako som otočil hlavu rachot predo mnou. Maroško nezaradil rychlosť a postavil intrudera na bočák. Pomohol som Maroškovi postaviť jeho červeneho diabla a kričal som na Miloška, nech to nechá ležať. Chcel som mu ukázať ako sa má správne stavať. Zalomil som rajdy, postavil som sa k nej chrbtom, čupol som si a stehnami s vystretým chrbátom som ju dvihol. Miloško hneď skríkol – Polož ju, ja si to musím vyskúšať! Tak som mu ju položil a skúšal to. Nešlo mu to, lebo je vyšší, motorka bola z kopca a naozaj sa to na tom štrku šmýkalo. Dvihol som mu ju znova a šli sme ďalej.

Bohinjsko jezero, Slovinsko:

V Moste na Soči sme natankovali a rozdelili sa. Lenka teda nasadla na Intruder a mazali smerom na Bovec a my traja smerom na Doblar a za nim na cestu 605 až do Liveku a späť na 102 do Bovca. Chlapci ma jemne nenávideli za túto obchádzku, bolo to už na tento deň asi veľa, ale ja som si to užil. Hlavne som podľa nejakeho článku na motoride čital, že časť je offroad a na to sa tešili. Na miesto, kde mala byť cesta nespevnená bol ale už úplne nový asfalt. Cesta ide po hrebeňoch tesne pri hraniciach s Talianskom. Ponúka skvostné výhľady.

Most na Soči, Slovinsko

Most na Soči sa volá kvoli tomuto mostu na Soči, ktorý je naozaj na Soči a v meste Most na Soči ;o)

Ubytovanie sme hľadať nemuseli. Miloš sa nalepil na nejakých motorkárov a vôbec si nevšimol, že sme prešli okolo vodopádu Boka. Rozhodol som sa, že ráno to musíme napraviť. Večer zas kemp so Srbom a pivá a tak ;o)

27.5.2018 Kanál, Predjama, teplo, more a Portorož, Slovinsko

Ako som spomínal, po ceste k moru bol vodopád BOKA, pofotili sme si ho a šli smerom na Predjamu. Mesto Kanál znie pre svoj druhý význam akosi podivne, ale keď človek príde do tohoto mesta, tak pochopí o aká kanál ide. Hneď pri moste je cez kanál v meste Kanál je kaviareň, ktorú sme vužili na rannú kávičku a niekto aj na rannú chviľku poezie na wc. 

Predjama

Ako sa blížil Predjamský hrad, Miloško chytal z tepla už pekné nervy a chcel ísť priamo k moru sa kúpať. Bolo naozaj teplo. Podarilo sa mi ho presvedčiť, že to nieje až taká zachádzka a stojí to za to. Dal na mňa a potom to neľutoval. Zámok sme navštívili ešte pred návalom turistov. Do vnútra sme i tak nechceli ísť. Pozreli sme si nádvorie, napojili sa kávou a vodou. Niekto aj nanul ;o) a prášili k moru.

Predjamský hrad je vtesnaný do jaskyni. Čakal som, že k nemu prídeme z dola, ako ku každému hradu, ale tu je to presne naopak. Hrad je akoby dole oproti terénu. Je to úžasné miesto vzhľadom na svoju dobu. Hrad bol postavený na konci údolia, kde sa potok Lokva vynára spod 123 m vysokej skaly. Stojí pod veľkým previsom tejto skaly pri vstupe do jaskynného systému a tato poloha mu dala také meno (jama – jaskyňa, teda hrad pred jaskyňou). Jaskynný systém (Predjamski Jamski sistem) je druhý najrozsiahlejší v Slovinsku a doteraz bolo preskúmaných 13 km. Archeologické nálezy z 50. rokov 20. storočia odhaľujú na obývateľnosť jaskyne až v paleolite.

Hele vole moře, to je vody co, blbý co?

 K moru sme prišli v dobrom čase a podarilo sa nám nájsť parádnu vilu kúsok od promenády, ktorá bola iba naša. Bola tu výrivka, Miloško mal svoju izbu, Riško s Maroškom mali romantiku na jednej izbe a my s Lenkou na druhej. Vyrazili sme k moru, museli sme sa predsa ako suchozemci okúpať. More bolo čisté, ale na dne bolo blato – Slovinsko nieje Chorvátsko, ale sem sa asi nechodí kvoli kúpaniu v mori. Priznám sa, že toto som asi nikde ešte nezažil. Vyjašili sme sa ako sa patrí. 

Potom sme si šli odpočinúť. Domáci nám poradil lokálnu rybiu pekáreň blízko nášej vily. Nechutilo tam nikomu, iba Lenke, mala Mušle. Zakotvili sme priamo na pláži bar s FatJoe sedačkami. Podávalo sa pivko a Aperol Sprits. Lenka ako tak sedí a popíja zrazu vybehla k moru, prv som si myslel, že jej je teplo a chce skočiť, ale ona priviedla Singapúrčana. Strašne sme sa smiali aká nahoda. Chalani ho volali Tokio. ;o)) Večer sme ešte kecali na záhradke vily, boli sme z nej unesení. Slovaci so Singapúrčanom => Slovinsko ;o)

28.5.2018 dialničný teleport domov

Ráno sme Miloškovi apgrejdli GSu. Nazvali sme to pracovne BMW ekopack. Raňajky sme si dali v typickej Pekare. Potom už len všetkými motorkármi neobľúbený presun po diaľnici domov.

Slovinsko je nádherná krajina. Ceny ako v Rakúsku a príroda krásna, tyrkysové rieky, dobrý asfalt a bonus more. Perfektné jedlo, Laško a milí ľudia. Určite sa sem čoskoro vrátime.

Fotorafie sú na podstránke : Vršič, Mangart, Portorož – skrátka Slovinsko – Galéria