Nová doba kovidová, alebo ako ju ja nazývam pandemia debility a skuška ľudstva na horšie časy, nám nedovoli la ísť na Sardíniu a tak sme si s Lenkou urobili motovýlet na Duklu do Orientu. Nebolo to ako cesta na Korziku, ale malo to aj výhody. Slovensko je krásne. Po ceste sme preskúmali Spišskú sobotu, Levočský chrám svätého Jakuba s jeho slávnym dreveným oltárom, Spišský hrad, Drevený most v Štefanskej Hute.
27.08.2020 Bratislava – Martin
Plán bol vybaviť nejaké pracovné záležitosti pri Martine prespať v tatrách a potom sa stretnúť s chlapcami v Giraltovciach. Po ceste sme sa zastavili v MDmoto, kde mali ešte stále výpredaj Revitiek, tak si Lenka kúpila bundu, ,rukavice, ešte jedny rukavice a ja som mal plný kufor. Ubytko som našiel v Martine Pizzeria and Penzion ESO, jednoduché a počas obdobia medzi koronovými vlnami sme sa mohli najesť na terase, čo mi teraz v apríli 2021, keď píšem tento článok úplne ako neuveriteľné. Lenka sa ubytovala, ja som si zbehol vybaviť prácu.
28.08.2020 Martin – Spišská Sobota
Ráno som otočil Martin kvôli práci a potom sme vyrazili okolo našich veľhôr.
Do Spišskej Beléj, kde sa mi pokazil prístroj a de fakto som mal od toho momentu nútené voľno. Lenka ma počkala v Beléj v Motorete Goral, kde veľmi dobre varia. Určite sa sem ešte vrátime. Ako ma Lenka čakala a ja som nervozny pobehoval po Spišskej Belej, našla ubytovanie v Popradskej mestskej časti Spišská sobota s názvom Penzion Restart, pre mňa s príznačným menom. Chcel som ešte využiť skutočnosť, že sme na Východe a poriešiť nejakú prácu, ale okolnosti a moja šmatlavosť zariadili, že som mal voľno.
Bistro Doma v Spišskéj Sobote
Večer sme sa najedli u Gaba Kocáka Bistro Doma na námestí v Spišskej Sobote. Veľmi pekný podnik. Gabo je famózny kuchár a preto sme neodolali jeho jedálnemu lístku. Vyberáš si tu ingrediencie. Teda: predjedlo: mäsko, zelenina ryba, polievka: mäsko, zelenina, ovocie, hlavné jedlo: bravčové, hovädzie, ryba, zelenina a podobne. Zlatá čašníčka ti vysvetlí o čo ide a keď jedlo prinesú človek je unesený vzhľadom a chuťou. V podniku ma fascinoval drevený stôl, ktorýtrčal zo steny a nemal ani jednu nohu. Geniálne.
Mimochodom v kostole svätého Juraja, ktorý je stredobodom tohoto rozkošného námestia oblkopeného sedliackými domami, je oltár, ktorý tiež vyhotovil Majster Pavol z Levoče!
29.08.2020 Levoča, drevený most v Kluknave a Herľany.
Každý motorkáy si radšej vyberie cestu druhej triedy cez dedinky mimo hlavnej premávky. Lepšie si tak užijeme cestu, prírodu, ľuďí a hlavne miesta na ktoré sa z hlavného ťahu ani nedostaneme. Duplom v Lenkinej spoločnosti, ktorá jazdí na svojej motorke som radšej, keď sa vyhneme TIR-ákom. Preto som cestu z Popradu v naplánoval po starej ceste cez Levoču okolo Spiškého monumentálneho hradu cez Margecany Lemešany k Herlianskému gejzíru. Chalani ráno vyrazili za nami z Bratislavy a bod stretnutia bol stanovený v Giraltovciach. My s Lenkou sme si užívali cestičky na Spiši. Zastavili sme sa aj v Levoči a zaplatili si vstup do Baziliky svätého Jakuba. Lenka si sadla na lavicu, do ktorej keď si sadne slobodná dieka do roka bude vydatá. Pýtal som sa či to funguje, vraj neboli reklamácie. Tak som ich informoval, že tento krat budú 🙂
Levoča
Po roku 1500 sa v Levoči natrvalo usadil slávny neskorogotický rezbár Majster Pavol, ktorý svoje najvýznamnejšie práce vytvoril pre levočský farský chrám. V rokoch 1508 – 1517 na objednávku mestských radných a fary vznikol unikátny hlavný oltár. Lenka vošla aj do klietky hanby. Dali sme si kávičku na námestí v príjemnej kaviarničke a pokračovali ďalej.
Ako som spomínal, hneď ako bolo možné, tak sme sa vyhli hlavnému ťahu a šli okolo Spišského hradu cez Žehru a Krompachy. Cestičky určené presne pre nas – dvojkolesákov s motormi. Kúsok za Richnavou som si všimol hnedú turistickú tabuľu, ktorá informovala o prítomnosti dreveného mosta. Tak na Y som nasledoval tabule a pred mostom sme si dali prestávku.
Kluknavu so Štefanskou Hutou, ktorá je miestnou časťou Kluknavy spája drevený krytý most, ktorý je pýchou slovenských drevených krytých mostov a je jediný svojho druhu na Slovensku. Postavili ho v roku 1832 zo smrekovca cez Hornád medzi Kluknavou a Štefanskou Hutou. Už viac ako 170 rokov slúži svojmu účelu a je dokumentom majstrovstva niekdajších spišských tesárov. Vyniká svojím ojedinelým technickým riešením. Most bol majetkom Banskej hutnej spoločnosti v Mária Hute. V rokoch 1981-1984 bol tento most celý zrekonštruovaný.
Ďalej nás čakali Margecany s rekonštrukciou cesty a hlad nás doviedol do Biker´s garage, kde som si dal Burger a Lenka niečo zdravé :o). Reštauráciu odporúčam – jedlo naozaj pre veľkých motorkárov! Aj ich tu viacero naberalo na objeme.
Herlianský megaturistický zažitok
Po obede bolo veľmi ťažké si užiť mnou obľúbenú cestu z Margecian smerom na sever cez Klenov. Lenka študovala, kedy mal naposledy erupciu Gejzír v Herľanoch. Podľa stránky obce malo ďaľšie divadlo nastať okolo 15.oo. Do Herlian sme dorazili o 14.oo. Čakanie sme si skrátili občerstvením nami donesenými potravinami, lebo v miestnom bufete nemali skoro nič. Asi mali iné informácie o ďaľšej erubcií, alebo len proste nechceli zarobiť. Dnes totiž ľudia závidia hlavne úspech. (o: Túto neskutočnú atrakciu sme si neužili. Čakali sme na trave až do 17.oo a stale nič. Rodičov detí, ktoré kládli tú istú otázku už asi päťstý krát, sme úprimne ľutovali. Deti pozerali do diery, no divadlo bolo, ale nie také aké sme čakali. (Neskôr sme sa dočítali, erupcia nastala okolo 20.oo)
Nasrdení sme nasadli na motorky a cez Herlianský horský priechod, kde je nie moc dobrý asfalt, sme vbehli do Vranova a natankovali. Okolo Domaše sme prišli do bodu stretnutia : GIRALTOVIEC. Hotel Alfa nás milo prekvapil svojou profesionalitou a čistotou. Bola tu nejaká oslava, a chalani nás vítali s koláčikmi. V reštaurácií mali len pár jedál s menučka, čo sme vzhľadom k dobe kovidovej chápali. Čo je ale dôležité je že jedlo bolo splendidné. Baby boli zlaté, aj Berta aj Karpatská perla (o: Naplánovali sme si dopodrobna zajtrajší motovýlet na Duklu.
30.08.2020 Motovýlet na Duklu – konečne
Ráno po vynikájúcich raňajkách v hotely Alfa, sme vyrazili smerom na Vyšný Komárnik. Prvá stopka pri Ústrednom pamätníku tankistom, kde si náš dobrý kamarát myslel, že toto je Dukla :o). Áno, ruský tank, ktorý prechádza teatrálne cez nemecký tank, popierajúc akékoľvek zákony fyziky a trocha aj zdravý rozum, pôsobí tak superhrdinsky a môže vzbudzovať dojem že sme na Dukle. Zlatý bol nemec, ktorý tlapkal po nemeckom tanku a komentoval to so slovami Das Ist Unserer :o)
Údolie smrti
Kúsok smerom na Kapišovú bolo v čase keď sme tam boli mi ešte dolie smrti posiate tankami, ku ktorým sa dalo ísť. Vraj sme to stihli s chirurgickou presnosťou a tesne po nás tanky premiestnili do dediny.
Toto stále nieje Dukelský priesmyk, kde sa odohrali historické boje pri oslobodzovaní Slovenska na konci druhej svetovej vojny. Treba sa vátit späť k Ústrednému pamätníku tankistom a prejsť doľava smerom na Vyšný Komárnik. Tu odporúčam zabehnúť do dedinky Dobroslava, ktorej názov je na tabuli v azbuke.
V r. 1705 bol postavený drevený chrám (cerkev) v barokovom slohu, ktorý v r. 1880 bol reštaurovaný a v r. 1932 rozšírený o prístavbu bočných kaplniek . Zrubový chrám s pôdorysom tvaru gréckeho kríža, s troma kopulovitými vežami a cenným ikonostasom z 18. storočia bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku
wikipedia
Kostolík je naozaj skvostný. Práve prebiehala omša, tak sme si nemohli nemohli dôkladne prezrieť interier, ale zastávka stála naozaj za to. Malebná dedinka s dreveným cintorínom na kopci zasadená v nádhernej prírode.
Vrátili sme sa teda späť na hlavný ťah do Vyšného Komárnika, kde nás privítal monumentálny pamätník.
Múzeum
Od pamätníka sa dá prejsť krížom k výhliadke, ale my sme si to obišli na motorkách. Tesne pred prechodom do Poľska je odbočka s tabulami, ktorá vedie k parkovisku pod výhliadkou. Bola tam rampa, aj keď dvihnutá, nechceli sme byť za drzých blavákov, tak sme motorky nechali na parkovisku a prešli pekne lesíkom k výhliadke s múzeom. Keď sme došľapali hore prišli hore motorky z Poľska za zaparkovali pred vchodom. Chlap, ktorý nám predával listky sa nás pýtal, prečo sme nechali motorky dole, že sme kľudne mohli prísť až sem. Bol veľmi milý, dokonca nám predal, alebo dal svoju minerálku, nemali sme totiž už vodu na pitie a nebola tu žiadna možnosť sa občerstviť. Takže sme motovýlet na Duklu ukončili pred rampou;o)
Múzeum na Dukle tvorí expozícia v prízemí výhliadkovej veže, kde je lietadlo a artefakty z bojov na dukle. Hore sa dá vyviesť pohodlne výťahom. Z hora človek pochopí o aký priestor šlo, a kade asi prebiehali tie ukrutné boje.
Krypta Vojakov z I. svetovej vojny
Z Dukelského priesmyku sme vyrazili späť na Vyššný Komárnik, za ktorým sme sa držali vľavo smetom na Bodružal, kde nás čakalo prekvapenie. Boli sme na Havaji ;o) Dedinka sa stala vďaka svojmu exotickému názvu pojmom u motorkárov a každý musí mať fotku z Havaja. Ja som sa tu už raz fotil minule, tak sme pokračovali ďalej. Pred Medzilaborcami sme na Tčkovej križovatke zatočili doprava a za Hostovicami ma zaujala tabuľa o krypte vojakov. Tak sme sa zhodli, že si ju pôjdeme pozrieť. Zaparkovali sme pred potok, prešli pešo cez lávku.
Pravoslávny chrám je na kopčeku, ku ktorému vedú schody. V chráme nik nebol a potom si Maroš všimol, že vedľa chrámu je malá – ako keby prístavba v ktorej bol stolík s kasičkou a suvenírmi. Povedľa viedli schody smerom do podzemia, kde sa pred nami rozsvietila krypta. Na pohľad nie je veľká má 1,5x4m, ale keď si človek prečíta, že je hlboká sedem a možno vraj až jedenásť metrov a následne na povrchu naráta 40 lebiek, pochopí, že je vlastne veľká. ( je v nej až 1025 vojakov).
Krypta vojakov – nejaké fakty:
História krypty v Osadnom je tesne spätá so stavbou pravoslávneho chrámu a okolnosťami okolo návratu obyvateľov obce k Pravoslávnej viere v roku 1926. Pri jej oficiálnom založení (v roku 1543) bolo rusínske obyvateľstvo vtedajších Telepoviec (názov Osadného do roku 1948) pravoslávnej viery a ešte v roku 1612 existuje zápis o tunajšom pravoslávnom duchovnom. V roku 1726 však miestny duchovný Simeon Rusčanský podpísal v Humennom úniu s Rímom, ktorá bola neskôr nesprávne nazvaná ako Gréckokatolícka cirkev. Presne od 200 rokov neskôr (v roku 1926) sa všetci obyvatelia Osadného svojimi podpismi v miestnej matrike vrátili k viere svojich predkov – Pravosláviu, ako to robili mnohé rusínske obce v širokom okolí.
www.krypta.sk/krypta
Morské oko vo Vihorlate súčasťou motovýlet u na Duklu
Následne sme na OMV v Snine dospeli k názoru, že Lenka s Maroškom sa vrátia do Giraltoviec a ja s Mišom obídeme Vihorlat a pozrieť si Morské oko. Museli sme ho obísť dokola, inak neviedla cesta. Morské oko sa stalo súčasťou nášho motovýlet u na Duklu náhodou. S Mišom sme trocha kopli do vrtule a predbehli nejakých výletníkov na choproch, celkom sme si to užili. Cesta hore k oku Vihorlatom je úzka a zábavná. Motorky sme uviazali na parkovisku a hore sme šliapali po svojich. Prišli sme k Morskému oku okolo ktorého vedie cestička. Pozreli sme si nenásytné ryby, ktoré sú zvyknuté na potravu od návštevníkov a keďže sa nachádzajú v chránenej krajinnej oblasti, nik ich neloví a sú cv celkom hojnom počte.
Vznik Morského oka spadá do obdobia doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlate. Mohutný zosuv z východného svahu Motrogonu a Jedlinky zahradili dolinu potoka Okna a za vzniknutou bariérou vzniklo prírodné jazero. Morské oko je výnimočné svojim pôvodom, polohou, fyzikálno-chemickým a biologickým režimom. Leží pod Sninským kameňom (1 006,0 m n. m.) v katastrálnom území obcí Remetské Hámre a Vyšná Rybnica, v nadmorskej výške 618 m n. m. Dnešná podoba jazera existuje od osemdesiatych rokov 19. storočia, keď bol vybudovaný umelý priehradný múr. Asi 7 ha plocha jazera po zvýšení vodnej hladiny o 5 m vytvorila dnešnú plochu 13,8 ha. Maximálna dĺžka jazera je 750 m a šírka 312 m. Jazero dosahuje hĺbku až 25,1 m.
wikipedia
Cestu do Giraltoviec sme už nenaháňali, v Michigene sme natankovali a pomaly okolo Domaše sme prišli do Hotela Alfa, kde nás už Lenka s Maroškom čakali za stolom pri poháriku. Personál hotela nás zase nesklamal, navarené vynikajúco, čašnícky milé. Ráno nás čakala cesta domov naprieč Slovenskom.
31.08.2020 Cesta domov do Bratislavy
Plán bol sa zastaviť v Krasnohorskom múzeu v Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí. Prešli sme cez Kapušany a do pondelkovej Prešovskej zácpy. Prerábali tu asfalt a čas keď sme prechádzali Prešovom bola špička, aj keď Covidová, ale bola. Na OMV sme sa občerstvili a pokračovali ďalej na Rokycany a Margecany. Túto cestu odporúčam, ako som už vyššie písal, stojí to za to. Cez Smolník sme vyšli priamo V Krásnej Hôrke. Naše sklamanie bolo veľké, keď Lenka prišla s informáciou, že na Slovensku sú muzeá v pondelok zavreté. Šup na motorky a cez Dobšinský kopec do Stratenej do Ranču pod ostrou skalou, kde sme sa na terase dobre napapali.