Doba kovidová pokračuje, ale v slabšom odvare. Trip na talianský ostrov Sardínia sme mali naplánovaný už na rok 2020 a v deň, keď sme si zaplatili trajekt 22.2.2020 mali v taliansku prvých 100 nakazených. Všetci vieme ako to dopadlo. Našťastie nám MobyLines dali voucher a tak sme sa mohli rok zase tešiť a hlavne dúfať.
Celý týždeň pred plánovaným odchodom sme sledovali, ako sa v Taliansku a u nás vyvrbí situácia s cestovaním na Sardiniu. Nakoniec Taliansko zrušilo mini-päťdňovú karanténu pre obyvateľov z EU a na Slovensku bol zrušený núdzový stav. Presunuli sme odchod o jeden deň, tak aby bol náš príchod do Talianska až po zrušení nutnosti ostať päť dní v karanténe. Večer pred odchodom – AG test, aby sme mohli prejsť Rakúsko a vojsť do Talianska.
Ráno nás ešte čakal PCR test, aby bol platný pri vstupe na Sardíniu. Teda maximálne 48 hod pred vstupom. Autovlak sme po skúsenosti s výletom na Korziku vylúčili, pretože na Sardíniu ide trajekt cez noc a to by bola pre mňa po vlaku druhá noc bez spánku. Lenka na motorke 1000km do Livorna za jeden deň nezvládne a tak sme si zarezervovali ubytovanie v Udine.
16.5.2021 Teleport do Udine
Na hraniciach zdržanie niečo cez polhodinu. Stretlo nás šťastie, lebo tesne pred nami začali rakúšania kontrolovať vstup na ich územie. Stačilo ukázať testy a vysvetliť, že ideme len transport do Talianska. Lenka mi oznámila, že ich upapieruje. Tak aj bolo :o) Ukázala im AG testy na koronavírus zo včera, aj potvrdenie o výtere z rána, rezerváciu ubytovania, vstupenky na palubu trajektu. Hneď nás pustili, tuším jej aj zasalutovali. Ešte jej vravím do intercomu, že nechpriveľmi nepridáva, keďže som jej zabudol odmontovať dbkiller z je Acrapoviča. Samozrejme domu priťala.
😆😆😆
Pendleri
Neskôr mi volal otec, že hodinu po tom už stáli autá až v Petržalke, lebo všetci potrebovali ísť nakúpiť do Rakúska. Viedeň sme obišli smerom cez Eisenstadt a ťahali po diaľnici smerom na Udine. 👌
Tesne pred talianskými hranicami začalo pršať. Na opustenom hraničnom prechode sme si dali nepremoky. Uvaril som teplý čajík na variči. Dážď trval tak maximálne pol hodinu a z toho bola polovica času strávená v nekonečných tuneloch, takže to bolo znesiteľné.
Pred príchodom k ubytovaniu v Udine ma celkom ohromila Dacia Aréna, práve tu prebiehalo nejaké podujatie. Veľmi pekný športový stánok.
Boli sme ubytovaní v B&B hotel. Neskôr som sa dozvedel, že ide o sieť hotelov v celom Taliansku. Majú aj svoju appku. Celú noc pršalo, aby bolo ráno pekné počasie na jazdu.
izby, čo viac treba?
557km dáždik, ale boli tunely, káva z ešusu (zabudli sme šálku)
17.5.2021 Udine – Livorno
Hotel mal meno Bed and Breakfast, tak deň sa inak ako raňajkami, presnejšie con la colazione. Lenka si pýtala „queso“ a ja som poďakoval „danke“, hlavne, že sme sa učili rok po taliansky. Vo vedlajšej pasticerií sme si ešte kúpili chlebík na cestu a vyrazili na diaľnicu. Celkom nám fúkalo a asi 100km pred Livornom padlo rozhodnutie zísť z diaľnice a pomotať sa okreskami.
Toskánsko
Toskánsko je veľmi pekné, plné víl s typickými toskánskymi cyprusmi. Tie až gýčové cestičky kľukatiace sa do kopca, lemované cyprusmi a na konci honosná vila. Samé vinice, vôňa jazmínového kvetu, to je Toskánsko.
Do Livorna sme dorazili veľmi skoro. Kúsok od prístavu sme sa zastavili v lokálnom bistre, kde som si dal focacciu s pršutkom a šli sme sa pozrieť ku trajektu. Pred vstupom kontrolovali aplikáciu Sardegna Sicura, ktorá musela obsahovať uložené testy a miesto pobytu. Merali aj teplotu. Ani sme nevedeli ako a už sme stáli pred nástupišťom, odkiaľ sa nedá vrátiť.
Našťastie nás pustili skôr na palubu a mohli sme sa ubytovať v kajute hodinu pred odchodom. V kajute sme mali dve poschodové postele a jednu spodnú širšiu a bolo tu aj okienko von. Lenka ma pozvala na pivko, pobehali sme loď, počkali si na to kým odpláva a šli sme si ľahnúť.
447 km na motorkách a 307 trajektom
18.5.2021 konečne na ostrove Sardínia
Trajekt pristál okolo 7.oo. Na svitaní sme sa boli pozrieť na otvorenej palube, vychádzalo slniečko dosť fúkalo a blížili sme sa k ostrovu. Veľmi sme sa tešili, aj keď sme vďaka novému koronavirusu mali trocha obavy, ale tešili sme sa.
Z Olbie nás vyviedli autá, ktoré ako ovečky uháňali smerom preč z mesta. Za mestom v bistre pri ceste nás ohúrila kávička. Sardínia vás časom naučí a zvyknete si, že je lacná a neskutočne dobrá, ostatne ako všade v Taliansku.
Plán na dnes bol doraziť k mestu Santa Maria Navaresse alebo do Albatraxu po pobreží. Teda z Olbie smerom na juh. Na hlavnej rýchlo-ceste SS131 sme vydržali len po San Teodoro, kde sme šli priamo k moru, ako Slováci pri mori po roku ;o)
V Malamury v obyčajnom obchodíku ďalšia megadobrá kávička. Naša trasa nás viedla na juh po SS125, V La Calette mali čerstvú tlač a kávičku. Konečne tlačená verzia La Nuova Sardegna (Nová Sardínia). Cesta SS125 ukázala svoju krásu až tu smerom na Orosei, kde sú obrovské lomy, kde sa ťaží mramor. Cesta vedie priam krížom cez ne.
Lomy v Orosei
Nasledovala prechádzka v Cala Cologne po prístave so slnečnou oblohou, odkiaľ je vidieť Cala Luna, a Cala Coloritzé. POzreli sme si ich s ďalekohľadom. Prístupné sú len loďou, alebo dlhým trackom pre skúsených treckerov.
Bolo naozaj teplo, aj na pumpe, ktorá nám poslúžila ako tankovacia a občerstvovacia stanica. Potom zase naspäť na SS125, odkiaľ je kolosálny výhľad na kaňon Gorropu. Cez Urzulej nás navigácia viedla k moru do Tortolì, ktoré je kúsok od Arbataxu.
Sardínia, Arbatax
Ubytovanie zarezervované cez Booking omylom o deň skôr už bolo pripravené – farma S`imbragu. Manželský pár nás privítal prakicky u seba doma. Mali tu pomarančový sad, kozičky, ovečky, mačičky, psíkov. Raj pre Lenku a aj pre mňa alergika ;o) Majiteľ Marko sa so mnou zo zásady po taliansky nechcel rozprávať. Že keď, tak po anglicky, alebo Sardo. Že on nie je Talian ale Sardínčan. Prišli sme na to, že Sardínia nie je ideálny ostrov na učenie taliančiny.
Ubytovali sme sa skoro a tak sme sa šli najesť na pláž na odporúčanie domácej. Trocha sme poblúdili a šli najprv na južnú pláž. Nakoniec sme cez pristav prešli do odporúčanej reštaurácie Cooperative Pescatore Tortoli. Žiaľ nebola ešte sezóna a jedlo bolo komplet z mrazáku polotovarové. Na pláži bolo len pár ľudí. Po obede sme šli na červené skaly v Arbataxe.
222km na motorkách, 307km na trajekte
19.05.2021 túlačky okolo
Tento deň bol v pláne oddychovať. Ráno som od domáceho kúpil pecorino, čerstvé pecorino a Marco mi dal ešte za kelímok riccoty. Bola úplne čerstvá a videl, že sa neviem na ranajky dojesť. Potom nám poradil, výlet na Pedra Longa. Goosa nás doviezla do Santa Mária Navaresse.
Ranné Cornetto vuoto con un capuccino v prístave má čaro. Track k Pedra Longa je to stupák a my sme mali v pláne oddychovať. V blízkosti bola jaskyňa FICO. Tam som nechcel ísť.
Pedra Longa, Sardínia
Tak vyhrala motorka. K Pedra Longa vedie krásna cesta. Zalietal som si tu s dronom. Nasledoval vysnívaný odpočinok na skalách na slniečku. Nik tu nebol, absolútne nik. Teda len jeden morský kormorán, ktorý ma sledoval, či som v bezpečnej vzdialenosti, keď som poskakoval po skalách. Cestou späť do Arbataxu bol pri ceste lokálny fastfood v prívesnom vozíku. 😍 Mali tu sendviče s ovčím mletým mäsom na grile so zeleninou a majonézou. Úžasné. 🤤
Tieto lokálne stánky, kde sa zastavujú domáci sú niečo pre mňa. Nie komerčné turistické prezdobené reštaurácie. Veľmi sme si pochutili a nebolo to ani drahe! ☝️
Po obede sme sa šli vyvaliť na pláž. Normálne som sa opaľoval! 15minut, potom som sa šiel túlať hore-dole. Keď sme sa vracali z pláže mal som na motorke dojazd 40km, šli sme asi 5km a v jednej zákrute mi došlo palivo. Lenka sa rehotala, lebo to nebolo prvý krát.
Benzín story, Sardínia
Zvesil kufre a prevrátili sme ju napravo, aby pretiekol benzín v nádrži na stranu kde je palivové čerpadlo. Nechcelo sa mi ísť hodinu pešo pre Lenkinu motorku a následne na pumpe kupovať už štvrtú bandasku. 🤣 Škoda že nemám fotky, mal som však iné starosti, ako fotiť ;o). Aj keď som mohol mať jednu bandasku, ako suvenír s nápisom Sardínia. 🤔
48km, Dostal som trest za to, že som pracovne volal. Obedovali sme panino con carne di pecore. Motorku sme museli otočiť hore kolesami. Obaja sme boli opálení a Lenka piekla kuracie závitky zo supermarketu a zeleninku.
20.05.2021 Sardínia a jej vnútrozemie
Večer sme sa rozprávali s domácimi. Žijú si naozaj v kľude, majú čerstvú zeleninu, ovocie, mäsko a kúsok more a hory. Niet divu, že Sardínia je miesto s vysokou dlhovekosťou. Z našej farmičky sme si to nasmerovali do Lanussei po serpertínkach po boku kaňonu až do dediny Gairo sant` Elena, pod ktorou je opustená dedina Gairo Vecchio.
Gairo Vecchio, Sardínia
Gairo vystavali pôvodne na nestabilnom podklade. Od roku 1951 sa budovy začali rúcať. To viedlo k opusteniu pôvodného miesta a k prestavbe mestečka na kopcovitom mieste.
Smerom na Ussasai sme našli odbočku k Nuraghe Tacchiggeddu, tak sme sa tam vybrali. Bol to malý okruh, ktorý nás vrátil smerom späť na cestu po ktorej sme do Ussasai šli. Nádherné výhľady a na vnútrozemie ostrova Sardínia. Je tu aj prameň vody hneď pri ceste, kde som zastavil a chcel si nabrať vodu a nezaradil som jednotku, keď som dal motorku na bočný stojan a motorka ušla a spadla mi 🤔. Ak toto číta budúci kupec mojej motorky, spadla na mňa, teda do mäkkého, veľmi mäkkého, vypapkaného talianského mäkkého.
Úzkokolajovka
Neustále sme križovali nepoužívanú uzkokolajovú železnicu. Sardínia nebola kedysi len turistická destinácia. Neďaleko za Sadali pri odbočke na Esterzili sme si dali pri bývalej stanici pauzu. Pofotil som si stanicu, občerstvili sme sa melónom. Železnicu vystavali okolo roku 1893 a neskôr sa používala na prevoz galenitu z bane Alera. Počas letnej turisticko-ovčej sezóny tu premáva legendárny modrý vláčik.
Nuraghe Arrubiu
Naša cesta pokračovala okolo jazera Lago Basso del Flumentosa až do Oroli. Pookriali sme pri kávičke na námestí a tešili sa na Nuraghe Arrubiu. Mali otvorené, tak sme si ich prešli. Arrubiu znamená v Sardínčine červené. Pomenované sú podľa kameňov z ktorých sú postavané, sú jemne načervenkasté. Priestory sú tu stále zachovalé, takže si človek vie spraviť obraz, ako vyzerali všetky ostatné, ktoré nie sú takto zachované po celej Sardínií. Boli postavené v 15. storočí pred Kristom a vydržali až do dnes, kameň na kameni.
Kúsok za Nuraghmi bol krásny výhľad na kaňon, ktorý je hneď pri ceste. Vrátili sme sa do Orolí a pokračovali smerom na juh okolo jazera Lago di Mulargia smerom na Monastir. Na jednom mieste potrebovala Lenka zastaviť, lebo jej niečo skončilo na plexy. Ako zastala, nechala neutrál a Uršula ju zhodila do prostried cesty. Dosť ma to pobavilo.
Zrazené ovečky
Ako sme sa blížili smerom k Cagliari, tak ma dohnal červený Seat Ibiza, šofér mal pretekárske ambície, tak som ho pustil. O pár kilometrov ďalej za horizontom stála Ibiza v strede Sardínie. Pri krajnici bola jedna ovca mŕtva, na ceste ďalšia a jedna ťahala za sebou obe nohy – dolámané. Asi cieľová páska pre pretekára. 😌
Potom sme pokračovali priamo do Cagliari, kde sme sa ubytovali v byte jedného okozabiehajúceho pána . Zjavne mal tento byt po rodičoch a býval v tom oproti. Nebolo to nič moc. Starý nábytok, staré postele, staré podlahy. Prosto bez investície. Ale mohli sme si urobiť obraz, ako sa býva na Sardínií, alebo bývalo? Komplex dvoch bytoviek, výťah, záhrada a výhľad na ulicu, kde bol nejaký súd a pred ním naše motorky. Podvečer sme si užili večerné starobylé mesto. Pobehali sme si centrum, dali špagetky a vrátili sa na izbu naplánovať zajtrajšok.
184km Goosa ušla, hned na to aj Lenke Uršula, káva v buzi-bare, rozlial som koťogó, mačka nám šlohla z izby klobásku! Zrazené ovce.
21.05.2021 Villasimius na mojej motorke
Ráno raňajky na aparmáne a šup smerom na Villasimius medzi morom a soľnými jazerami. Zastavili sme na chvíľku, niečo som si potreboval napraviť. Vtedy sme si všimli, že na soľných jazerách sú plameniaky.
Lenka skríkla a jeden plmeniak letel priamo nad nami. Bol to zážitok, časť krídel majú čierny, keď stoja, tak to nie je vidieť. Kávičku a cornetto vuoto sme si dali v Marine di Capitano, svietilo slniečko, bolo počuť čajky, pofukovalo a všade okolo jachty. To že bola káva úžasná, už asi nemusím dodávať, ale dodal som. 😆
Cesta sa kľukatila popri mori, pripomínala mi Korziku a ako sa začala ťahať vyššie, priviedla nás na krásnu vyhliadku. Bellavista Villagio Mandorlí. Dal som tu dronu možnosť predviesť sa a porobiť pár videí.
Porto Giunco
Suchozemcom sa zažiadalo more a tak bol ďalší cieľ pláž Porto Giunco, za ktorou bolo jazero a na ňom veľa plameniakov. Tieto boli naozaj ďaleko. Lenka si užívala poloprázdnu pláž, na ktorej sa majitelia stánkov pripravovali na sezónu a stavali terasy ku svojim bufetíkom.
Ja som vydržal na slnku zase svoje maximum a po 14 minutách som sa šiel prejsť po pláži. Nad plážou sa týčila veža Tore di Porto Giunco. Keď sa Lenka už cítila dostatočne bronzová, vrátili sme sa ku Goose, ktorá nás čakala v píniovom lesíku hneď pri pláži.
Pozreli sme si ešte pláž Punta Molentis, ktorá je naozaj nádherná. Ale už sme boli prepláž ovaní, tak sme to rúbli priamo do Cagliari cez tunel po rýchloceste. Večer sme sa potúlali po centre Cagliari, ktoré je dosť veľké. Našli sme tu dokonca aj Plzeň, čapovanú.
Ja som ale rozmaznaný a odchovaný na tankovej a čapovanej profesionálmi. V meste sme hľadali malá šáločky na ristreto, ktoré som videl u domácej v Tortolí na farme ;o) Vyliezli sme hore nad radnicu, kde bolo ako keby námestie na ktorom bolo veľa mladých ľudí. Po schodoch okolo obrovskej palmy sme zišli zase do centra pri kruhovom objazde. Sú tu známe modré stromy Jacaranda, ktoré práve začínali kvitnúť.
120km na motorke, Plzeň, Lenku bolelo hrdlo a mňa rameno (burzitida), kúpil som si nejakú náplasť a tá mi neskôr pomohla, šáločky na ristretko. Elektro BMW skúter mestskej polície.
22.05.2021 Chia, Cala Domestica a jazda v uzulinkých uličkách do kopca v Arbuse
V Taliansku sú raňajky spojené s capuccinom a niečím sladkým. Dnes som ale mal chuť na tramezzino. Sendvič bez kôrok a plnený čímkoľvek. Pri kruhovom objazde na Largo Cargo Felice pri rozkvitnutých Jacaranda stromoch sú kaviarne kde sa takéto raňajky ponúkajú.
Dnes sme chceli prespať blízko Dunas Picinas na západe ostrova kúsok od Alghera. Po ceste je poloostrov St. Antioco, ktorý sme ale vyradili z itinerára. Juh sme prešli pekne po pobreží. Najprv sme šli po SS195 pri Chia bola priamo pri ceste kaviareň s malými potravinami.
Kúpili sme chlebík a kavičky. Jeden pán čo tu sedel na kávičke bol učarovaný s mojej motorkárky. Dal sa s nami do reči a povedal, že musíme ísť na ich pláž s vežou. Spiagia di su portu nebola ničím iná, bola to plážová zátoka, kde nebol absolútne nikto. Odfotil som si motorku priamo na parkovisku hneď pri pláži. Vedľa pláže pod vežou
Chia
Tore di Chia Acropoli di Bithia sú skaly, do ktorých búšilo more. Morský vietor, vôňa morských rias a hukot príboja. Nevedel som odolať, musel som na tieto skaly vyliezť a pokochať sa. Jednoducho suchozemec to nevydrží.
Točili a fotili a hlavne užívali sme si to. V jednom momente, keď ma Lenka fotila za mnou zahučala vlna a voda ma obliala, ale že kompletne. 🙄 Musel som sa prezliecť až do spodnej bielizne ;o)
Rameno ma už prestávalo bolieť, tak som nechcel pokúšať a poslušne som sa prezliekol do suchého. 👍
Vrátili sme sa na nádhernú SS195-ku a smerovali už na sever. Cesta sa kľukatí vnútrozemím a teplota stúpala, obed sa blížil. Mali sme nejakú papanicu a v mape bodku v Porto Pino. Cesta do Porto Pina vedie krížom cez jazero Stangiu de Brebeis. V ktorom boli plameniaky. Ani vo sne ma nenapadlo, že ich na Sardínií uvidíme.
Tentoraz ale naozaj malý kúsok od cesty, čo bolo neuveriteľné. Fotil si to aj nejaký profesionálny zamaskovaný fotograf s objektívom v cene mojej motorky a oni mu normálne tancovali pred fotoaparátom. Úžasne! 🤗
Porto Pino
V Porto Pino je obrovské parkovisko a keďže bolo dnes teplo, na parkovisku boli už autá. Na pláž sa šlo peši. Tak sme ďalšiu pláž vynechali a zastavili na parkovisku pod píniami, kde sme zjedli chlebík a veci, ktoré sme mali v autochladničke. Nad nami sa zlietali veľké biele vtáky a pristávali na pínií, ktorá bola obďaleč. Nezistili sme čo boli zač, čo ma mrzelo, ale teraz som googlil a mohli to byť Veľké biele pelikány (Pelecanus onocrotalus Linnaeus), ktoré je na Sardínií možné vidieť veľmi zriedkavo.
Cesta nás ťahala smerom na Iglesias a tesne pred mestom bola veľká pumpa. Prekvapujúce bolo, že aj keď tu bola obsluha, tankovať sa dalo len cez automat kartou. Buď vhodíš Eurá a za toľko natankuješ, alebo dáš kartu, zablokuje ti nejakú čiastku a keď natankuješ, strhne ti presne čo si natankoval a následne ti vráti zablokovanú čiastku. Plus musíš zadať na ktorom stojane budeš tankovať. Dosť maturita na prvý krát. Bolo už dosť teplo, kolo 30°C. Dali sme si pauzu a vzhľadom na priaznivý čas sme zvolili zastávku a oddych na pláži Cala Domestica a teda sme sa museli kúsok vrátiť a pokračovať smerom na sever popri mori po SP83 s nádhernými výhľadmi.
Cesta ku Cala Domestice je taká nenápadná ale čo je horšie bola poviata pieskom, Lenka sa trocha bála, ale dala to. K pláži sa ide po palubovke, pretože piesok je naozaj ďaleko od mora.
Pláž CalaDomestica
Je to prírodná rezervácia a na pláži je aj zrúcanina nejakej sakrálnej budovy, ktoréj tieni sme si oddýchli a dron si zase mohol polietať. Všade tu voňalo karí, drobné kríčky karí boli všade. Až zo záberov som zistil, ze v zátoke je ešte malá bočná zátoka v ktoréj je ďaľšia pláž Cala Lunga.
Musel som to ísť preskúmať. Pláž bola taká, až by som povedal rodinná. Nechcel by som sa na nej uvoľniť, počuli by to naozaj všetci, akustika skál v malom priestore robila svoje. Prechádzalo sa k nej po skalách a cez otvor, ktorý vyzeral ako jaskyňa.
Vedľa nás pripravovali mólo pre bufet z dosiek. Vŕtali do piesku, osádzali hranoly, dávali všetko do vodováhy a hlavne búchali, preto sme sa vybrali ďalej. Prezliecť sa na parkovisku v tom horúcom vzduchu pol zážitok, ale cesta pokračovala do hôr, tak nás čakalo schladenie. Vrátili sme sa na SP83ku a pokračovali smerom na sever popri mori cez Portixedu a smerom na Gennamari začali serpentínky a môj úsmev na tvári.
Arbus, Sardínia
Nocľah sme mali rezervovaný v Arbuse v kopcoch. Arbus je mestečko vo vnútrozemí s úzkymi a ako sme zistili aj jednosmernými uličkami. Najprv sme sa zastavili v miestnych potravinách, kde sme si kúpili niečo na večeru a na večer. Predavač mi podával bloček a ja som mávol rukou, ako u nás, že ho nepotrebujem. Oboril sa dosť rázne na mňa, že tu v tejto provincií si mám určite bloček brať, lebo môžem dostať ja aj on pokutu… To náš Kažimír s Babišom sú čajový odvar…
Strmé, úzke, slepé uličky
Následne sme sa pokúšali so zblbnutým Waze-om, ktorý sa dostal do takéhoto stavu asi kvôli veľkému uhlu smerom k satelitom (strmé úzke uličky) a pomohli mu k tomu aj jednosmerky. Lenka dostala lekciu rozjazdu do kopca a jazdu dole kopcom. Ak si predstavíš cestičky ku Slavínu, tak tie su skoro rovina oproti týmto v Arbuse, úplná Bogotá. Fotky žiaľ nemám, asi by ma zabila na mieste a keby som sa dokotúľal dole do údolia vypadalo by to určite ako nehoda. Ale vo videu to tuším bude ;o), myslím tie uličky, nie vražda.
Nakoniec sa to podarilo, ubytovanie bolo úplne za mestečkom s výhľadom na nížinu pred ním. Vchod bol cez bránu a serpentínami parkom hore k budove. kde boli izby a reštaurácia. Majiteľka bola motorkárka, hneď sa s nami pustila do reči. Večer sme si dali len niečo ľahke a pratali sa na izbu, lebo tu bola svadba a nechceli sme riskovať, aj keď sme boli na terase.
Pumpa solo bankomat. Oblialo ma more. Karí pri Cala Domestica. Parádna cesta SS126. Bogotá. Plameniaky kúsok od cesty. Náplaste zabrali, rameno prestalo bolieť.
200km na moto
23.5.2021 Neskutočná pláž Spiaggia di Piscinas a Lei ha compleanno oggi ;o)
Ráno Lenka urobila ovsené kaše a mohli sme vyraziť, veľmi som sa tešil na pláž s vychýrenými dunami Spiaggia di Piscinas. Museli sme prejsť cez banícke mestečko Montevecchio až sme sa dostali k moru. Bolo tu veľa cyklistov, inak pre cyklistov raj. Zastavili sme sa pri ceste v kaviarni a pokračovali smerom na juh cez Portu Maga k dunám. V istom bode cesta skončila a pán ktorý práve nakladal bicykle nás informoval, že týmto smerom sa síce ide k pláži, ale treba dva krát prejsť cez brod malých riečok. Mne viac nebolo treba, veľmi som sa potešil ;o) Lenka zbledla a zasekla sa ako somárik, že ďalej ni-krok. Nechala Uršulu na kraji pri značke pozor cesta bez krajnice a sadla za mňa so zmiešanými pocitmi, keďže vedela, že nás čakajú brody a piesok a ja som mal úsmev psychopata na tvári.
Dunas di Piscinas, Sardínia
Nebolo to nakoniec až také drsné, po 15 minútach, dvoch brodoch a pieskovej ceste sme tam dorazili. Zostali sme obaja ohromený. Nekonečná pláž, okolo samé duny, tiahnuce sa do vnútrozemia a malá delta riečky, ktorá sa tu vlieva do mora. Stavali tu žiaľ jeden hotel a bol tu aj bufet. Všetko však bez jednej živej duše. Obrovský zážitok. Keďže je pláž ťažšie dostupná v týchto miestach a keďže sme tu boli v období mimo turisticko ovčej sezóny, ten kľud, ten obrovský priestor pláže, čistý morský vzduch, hukot mora, zažitok.
Urobili sme si kolečko po pláži a pomaly sa vrátili pre Uršulu. Cestou som predbehol jedno veľmi terénne SUV a s motorkou celou id blata sme sa živí zdraví k Lenkinej spokojnosti vrátili na asfaltku.
Smer Alghero
Cieľ som zadal Wazeu Alghero a ten nás viedol cez vnútrozemie po rýchlostnej ceste smerom po pobreží po SP84 až k St. Antonio di Sandati, kde sme chceli prejsť cez násyp do Marceddi, ale s dlhým nosom sme sa vrátili bol tam zákaz vjazdu. Po SS126 sme prešli do Terralba, kde sme si pod kostolom dal kávičku a zhodnotili sme, že dosť fúka a že sa začína prejavovať únava a tak sme pokračovali na rýchlostnú cestu so zámerom čo najskôr doraziť do Alghera. Al lenku to zmohlo a tak som na odpočívadle vyťiahol Hamack, dehydrované jedlo a spravili sme si obed s oddychovou pauzou.
Pokračovali sme ďalej na sever po SS131 až do mesta Macomer, kde sme zišli smerom na mesto Bosa o ktorom som počul v podcaste Všesvet. Cesta sa zase kľukatila až sa nám objavilo mesto ako na dlani. Utešené mestečko s farebnými budovami, ale mys me mali už plné kecky a chceli sme byť už v Alghere a ubytovaní. Prešli sme cez most a pokračovali smerom na Alghero po pobreži.
Do Alghera sme prišli z juhu po pobreží a apartmán, ktorý sme mali rezervovaný na dve noci sme našli bez zaváhania.
Alghero, Sardínia
Už nás tu čakala prenajímateľka, lebo Lenka jej písala kedy cca prídeme. Bývali sme na skok od centra a hneď vedľa bolo malé bistro, ktoré patrilo mladému chalanovi, ktorý sa neskôr s nami dal do reči. Ubytovali sme sa, odpočinuli si, dali prať, lebo na ubytovaní bola aj pračka. Podvečer sme vyrazili do mesta, keďže Lenka mala narodeniny, tak ma pozvala na večeru. Dlho sme hľadali ten pravý podnik, až sa nám to podarilo. Večera bola skvelá. Alghero mi učarovalo. Je to starobylé mestečko s úzkymi uličkami a honosným nábrežím, z ktorého je vidieť Capo Caccia na ktorom je jaskyna Grotta di Nettuno.
Dali sme si vínko v malej vinárničke na nábreží. Tu nám zachutila odroda Vermentino, ktorá je typická pre Sardíniu. Je v nej cítiť veľa slniečka, korenistú morom ošľahanú pôdu. Večer už bolo trocha chladnejšie, keďže sa zatiahlo. Naši hrali hokej, sa mi Lenka smiala, že som ako domáci, keď hrajú futbal a pozerám do mobilu.
Narodeninky
Večer sme sa zastavili v bistre pri našom apartmáne a pokecali sme s domácim. Neskôr som zahlásil, že má Lenka narodeniny. Počuli sme vo vnútri trmu a vrmu a zrazu hrala hudba „tanti auguri a te…“, majitel držal v ruke tiramisu s bengálskym ohňom ;o) Bolo to veľmi milé, tak som ich všetkých pozval ;o)
Zase som kávu rozlial a zlomil pri odchode posteľ. Offroad pri Dunas di Piscinas. Narodeniny. Vietor a chladnejšie.
21 Via Alberto La Marmora, Alghero
148km
24.5.2021 Cappo Caccia, Oddych a Alghero
Ráno som si zaumienil, že chcem raňajkovať niečo domáce. Pobehali sme celé centrum a nevedeli sme nič nájsť. Už keď som rezignoval, že si kúpim pečivo v Supermarkete, tak sme narazili priamo na nábreží na Bar focacceria milese. Dal som si Focaccia Fresca a Capuccino, mňam.
Doobeda sme hnili na ubytku, hlásili dážď a chladnejšie počasie. Na obed sme si spravili mäsové guličky so špagetami a pobede len mrholilo. Google písal, že jaskyňa Grotto di Nettuno je otvorená, tak sme šli na prieskum Capo Caccia. Z Allghera je to slabá polhodinka. Capo Caccia, je rezervácia s nádhernými skalami v mori a už spomínanou jaskyňou. Žiaľ Covid zase menil plány. Jaskyňa nebola z pandemických dôvodov otvorená. Videli sme len z hora tých úmorných 400 schodov. Ďalšia zámienka prísť znova.
Capo Caccia, Sardínia
Pozreli sme si teda skaly na Capo Caccia. Obloha sa nejak zaťahovala, nebolo jasno a tak sme zvolili návrat do Alghera a že si ho dôkladnejšie pozrieme. Po ceste nás ale prekvapila jedna veža, ktorých je tu na Sardínií nespočetne, ale táto bola niečím iná. Vo Veži v Porto Conte je totiž múzeum Antoine de Saint-Exupéryho, ktorý v týchto miestach trávil čas a písal tu svoje diela. Bol pilotom lietadla a vraj odtiaľto smeroval jeho posledný let.
Alghero nám ponúklo prechádzku po uličkách. Mesto je to naozaj utešené, pekne zorganizované, človek sa veľa nenachodí a veľa toho vidí. Večeru sme si ani nedvali, lebo všade kde sme si dali Vermentino, dali nám niečo na dzobnutie a celkom sme sa najedli ;o)
Zase som rozlial kávu. Vtáčik sa učil lietať. Rozosmiali sme upratovačky.
53km
25.5.2021 Stintino
Ráno sme sa pobalili, focacieria bola žiaľ zavretá a tak celkom sklamaní zo suchých raňajok sme vyrazili smerom na sever po SP69. Bolo chladnejšie, ale aspoň jasno. Zastali sme až v Stintino v marine na kávičku.
Slávna gýčová pláž Spiaggia la Pelosa bola len kúsoček. Za parkovné nič nepýtali, bol som sa informovať u policajtky, sli sme si ju boli pozrieť detailne.
Uvažovali sme aj nad variantou, že by sme šli na ostrov Asinara, kde žijú albínske biele somáriky, ale vzhľadom na itinerár a nedostatok času sme pokračovali ďalej smerom na sever ostrova. Vrátili sme sa na SP57 a pozvolna pokračovali okolo Porto Torres, ktoré je dosť priemyselné, veľa veterných elektrární a fabrík. Tesne pred Castelsardom sme si dali pauzu v Marina di Sorso, ktorá je na obrovskej pláži.
Castelsardo
Castelsardo bolo tiež na zozname pred rokom a tak sme sa tam stavili na obed. Je tu veľký hrad, niečo ako Spišský, ale pri mori a menší. Jedli sme v Sale e pepe. Lenka mala Pasta di sardo a ja Fregola di frutti di mare.
Fregola je typická sardínska cestovina, je to niečo, ako tarhoňa, ale väčšie. Neskôr sme si kúpili ako suvenír jedno balenie ;o).
Sardo omáčka na cestoviny paradajková omáčka s pecorinom a salámom. Kuchyňa veľmi dobrá, sedeli sme na presklenej terase, ako sme šli k motorkám, staršia pani cúvala na hlavnú cestu a nevšimla si, že za ňou je poštár na skútri a zhodila ho.
Roccia dell’Elefante
Napapaní sme pokračovali smerom na sever po SP90.
Kúsok od Castelsarda je známa skala pripomínajúca slona. Práve rekonštruovali osvetlenie a bola oplotená. Je to zvláštnosť, tak sme sa odfotili a pokračovali ďalej. Do Isola rosa, kde sme si pri miesnej lokálnej pláži dali kávičku.
Lenka už riešila ubytovanie. Šli sme cez Isola Rosa, kde sme chceli pred rokom spať. Všetky možnosti ubytovania boli obsadené a tak hľadala ďalej až našla nejaké Costa Paradiso.
Costa Paradiso
Keď sme sem dorazili, boli sme prekvapení. Je to komunitná osadlosť, ktorá je vybudovaná na skalách, so vstupnou rampou, vlastným supermarketom, reštauráciami, butikmi a plážou. Neskutočné výhľady, červené skaly, pinie, more.
Celý dobrý dojem nám zase pokazil Booking a jeho hry. Boli sme si pozrieť ubytovanie, bolo veru pekné s bazénom, trocha v kopci, nevykúrené. Cena sedela s bookingom, ale prenajímateľ začal splietať, že za uteráky 20€, za obliečky ďaľších, tak to som vypenil. Kto je na toto zvedaví? Nech si tam dá cenu, ja ju zaplatím a nech nevymýšlajú navyše somariny. Nakoniec nám uteráky odpustil a započítal si len navliečky. Mali sme pre seba bazén a v okolí nikto nebýval.
Spiaggia di Cala li Cossi
Šli sme sa prejsť na pláž Spiaggia di Cala li Cossi sktrytú v skalách. Z parkoviska v Costa Paradiso je to asi 10minutová prechádza. More pekne bušilo, a vzduch bol nasiaknutý morskou vodou. K Pláži sa ide po skalách z hora. Kryje ju jeden úte, na ktorý sme vyliezli a kochali sa májovým večerom na Sardínií.
Večer som skočil do supermarketu kúpiť vínko a niečo na jedenie. Keď som vychádzal z obchodu, po priechode pre chodcov prešiel malý diviak. Oslovil som chalana, čo sedel na schodoch, nech sa pozrie. Dvihol zrak a odpovedal mi, že tu je to normálne ;o)
Vrchnákom od piva som si skoro vybil zuby. Diviak pri supermarkete. Costa Paradiso. Zima v noci bez kúrenia.
166km
26.5.2021 Costa Paradiso – Capo Testa – Costa Paradiso a poriadne klopenie ;-o
Zostávali nám už len tri dni na ostrove. Dovolenka ubieha rýchlejšie ako čas v práci.
Dnes sme mali v pláne okruh na Capo Testa a späť k bazénu v Costa Paradiso. Šli sme, ako inak, na mojej motorke. Pobrežie Sardnínie je úchvatné. Všade to človeka ťahá bližšie k moru. Neodolali sme ani mi a zastavili pri plážičke Vignola. Hádaj čo sme si dali ;o)
ja:
Per favore, poso avere uno ristreto e capuccino con cornetto vuoto, grazie.
Po SP90 ma prestalo baviť sa naháňať s dodávkou a vyššie spomínané nutkanie ísť k moru sa zase prejavovalo. Zatočili sme v malej osade, motali sme sa pri domčekoch s malinkými pozemkami až sme narazili na pláž Spiaggia lu Poltiddolu. Nik tu nebol, tak sme pokračovali na sever do
Santa Teresa Gallura. Malé mestečko, ktoré bolo svojou krásou nad moje očakávania. Je odtiaľto vidieť až na Korziku a z ďalekohľadom som videl Bonifaccio, ktoré sme navštívili pred dvoma rokmi s chalanmi, ale najprv sme šli na Capo Testa.
Capo Testa
Zaparkovali sme na parkovisku a pešo sa prešli smerom hore ku majáku. Capo Testa je mys, ktorý je celý skalnatý. je v tvare hlavy (testa – hlava po tialiansky). Skaly sú hladké a oblých tvarov. Dookola tu počuť príboj a cítiť riasy a morský vzduch. Treba mať ale vyšiu obuv, sú tu hady a povrch nerovný.
Santa Teresa Gallura
Odišli sme smerom na Santa Teresa Gallura, keďže už bol obed, na námestí bolo malé bistro, kde mali domáce jedlá a mohli sme si vybrať malé porcie ako tapas v Španielsku. Bolo to super, ale aj celkom drahé. Lenka si pochutila. Pri mieste, kde sme parkovali bola mestská brána, z ktorej bol výhľad na more. Mesto Santa Teresa Gallura je veľmi pekné.
V Google maps som mal poznačený veľmi starý olivovník. Vybrali sme sa smeromcez Porto Pozzo na Palau, pred ktorým sme zatočili na Arzachenu a potom smerom na San`t Antonio, kde sme si dali hneď pri ceste kavičku. Sedel tu taký pán, mal pred sebou nejakého panáka, mal nohu cez nohu a pofajčieval fajku. V rukách mal noviny a na bradu mu svietilo slniečko. Ako som sa na neho pozeral, zamyslel som sa nad tou myšlienkou, že Sardinia je pohodová a ľudia sa tu asi preto dožívajú dlhého veku.
Olivastri millenari di Luras
Obišli sme Lago del Licsia, (licsia – hladký), viem prečo sa tak volá. Bolo úplne bez vlnky. Za San Leonardo bola tabula Olivastri millenari di Luras. Povrch je tu o niečo horší, ako sardínsky štandard. Cesta tesne pri stromoch je strma šotolina. Vyliezli sme hore a zaplatili vstupne. Sú tu dva stromy. Jeden ma cez 4000rokov a druhy 2000rokov. V obvode má 12m. Tie stromy sú fakt obrovské.
Predaj z Farmi
Cestou späť sme prešli okolo Crisciuleddu a vyšli pri mori vo Vignola di mare. Pri ceste tesne pred Costa Paradiso bola predaja, niečo ako trhovisko. Mali tu tradičné domáce veci zo Sardínie. Kúpili sme si Vermentino, Pecorino a Pecorino fresco (čerstvé), olej olivový, tipický sardínsky chlieb Carasau a prosciutto crudo, ktoré nám krásne nakrájal, naukladal do papiera a zabalil.
Niekde som sa dočítal, že do niektorých bazénov dávajú také chemikálie,že ak sa vymočíš do bazéna, tak sfarbia vodu na silnú modrú farbu. Tento bazén nemal túto chemikáliu ;o)))))
Zmizol mi poserpásik ;o) Procsutto crudo, Pecorino, Carasau, Vermentino… paráda…
186km
27.5.2021 La Maddalena, Caprera a sever Sardínie
Aj ked veľmi s nevôľovou sme sa ráno museli rozlúčiť s Costa Paradiso. Zbehli sme ešte dole na parkovisko k moru, kde bol otvorený bufet. Tak som si dal zase Capuccino e un corneto vuoto.
Sadli sme na mašiny a vyrazili najkradšou cestou cez vnútrozemie smerom na Palau. Neboli sme celkom rozhodnutí, či pôjdeme na Ostrov La Maddalena, kvoli času. Zajtra večer sme mali byť na trajekte a nechceli sme riskovať a hlavne stresovať. Vyriešila to celé náhoda.
Palau
Dorazili sme do Palau, pri okienku som sa pýtal, že ako dlho trvá trajekt (najprv som v strese nepochopil, pánko mi zahlásil, že cinquanta a ja som počul quindici.) Lenka na mňa pozrela či mi nešibe, že to nie je päťdesiat minút, ale pätnásť. Pánko začal kričať, že avanti avanti, že práve odchádza trajekt, že to stíhame. Pred vstupom nám zobrali občianské, že zaplatíme na ostrove. Takže ani neviem ako a boli sme na trajekte. Čo sme potom neľutovali, práve naopak!
La Maddalena
Hneď v prístave sme sa občerstvili a vzhľadom na dobrý čas sme sa rozhodli obísť celý ostrovček a potom prejsť na ostrov Caprera. La Maddalena je ako extrakt Sardínie. Nádherné pláže na skok od seba, prekrásne výhľady na Korziku na okolite ostrovy a na samotnú Sardiniu. Stáli sme každú chvíľu. Ostrovček je naozaj úchvatný.
Caprera
Ale to najlepšie prišlo až na ostrove Caprera, ktorý je spojený s La Maddalenou mostom. Ako sme vošli na ostrov, boli sme v píniovom lese. Tu ma to stále ťahalo doprava až sme sa dostali na miesto, kde boli z oboch strán šotolinovej cesty pláže. Lenka tu nechala motorku a ja som chcel ísť off čo najďalej. Boli tu ešte dve pláže, ale ja som stále pokračoval až na Punta Rossa cez pevnosť Bastiani. Prekvapilo ma, že som sa s motorkou dostal po chodníčku až na úplný koniec tohto misu. Pevnosť je už v rozpade a na jej konci je funkčný majáčik. Lenka sa zase ťukala po čele.
Odpočinok na pláži Due Mari
Po malom dobrodružstve sme sa vrátili k Lenkinej motorke, ktorá stála na parkovisku pri pláži Due Mari, teda dve moria. Prezliekli sme sa do plaviek a šli na pláž. Na pláži bolo len pár ľudí a my sme prešli obďaleč za skupinku skál, aby sme mali súkromie. S dronom som lietať nemohol, dosť fúkalo. V zátoke bolo pár jácht a jedna luxusná, ktorú práve umývali a následne fotili, asi bola na predaj ;o) Vytiahol som teda varič a uvaril dehydrované jedlo, aby sme ho neťahali naspäť domov ;o) Úžasne sme zrelaxovali.
Rozprávková Caprera
Pokračovali sme smerom dokola po ostrove Caprera. Dostali sme sa hore na Opera Poggio Rasu Inferiore, kde som musel zabehnúť. Prístup na pevnosť, alebo skôr a bývalú raketovú základňu bol nebezpečný, prešiel som po železnom Ičku cez priekopu. Vybehol som hore, kde bol nádherný výhľad na všetky pláže Carperi, aj tie menej prístupné.
Cannignone
Dostali sme sa až k vojenskému múzeu, kde sme sa otočili a smerovali na La Maddalenu a na trajekt. Na trajekte Lenka pozrela ubytko v Cannignone, kde sme sa ubytovali v apartmáne a v Marine sme sa dobre najedli a dali si vinko. Čas na ostrove sa nám krátil a už sme si toho začali byť vedomí. Ako Lenka čakala na domácu, obehol som mestečko, aby sme vedeli, kde sa máme večer vybrať. V centre sa konal nejaký triatlon. Boli tu reklamy a koridory, ktoré večer skladali.
Preplazil sa mi had tesne pred kolesami. Ponorka.
141km
28.5.2021 posledný deň na ostrove
Je to neuveriteľné, ale čas na dovolenke a na takomto rajskom ostrove letí raketovo rýchlo. Celkom s nostalgiou sme si dali na ubytovaní raňajky, Lenka ovsenú a ja corneto s capuccinom ;o) V Punta Baja je zaujímavý podnik v skale. Bol však zatvorený.
Zastavili sme sa až na pláži Baja di Sardinia. Na terase sedela aj skupinka harlejákov a kochali sa výhľadom na more. Neskôr sme sa prešli po Capo Ferro, kde je maják, ku ktorému sme sa prešli. Costa Smeralda je plná luxusných hotelov pre ovčoturistov. Nič pre nás. Ale musím uznať, že prostredie je tu na vyvalenie sa na pláži na dva týždne naozaj vhodné ;o)
Saedas
Cestou nás ešte Sardínia prekvapila, tak ako to vie len ona – Saedas. Odpočívadlo s krkolomným názvom Primmaopoimiponguappostu pri ceste s terasou, s výhľadom na zátoku, malá búdka, v nej káva, nejaké snacky a Saedas. Musel som skúsiť. Ide o malý langoš plnený čerstvým ovčím syrom a poliaty medom. Lukulské obžerstvo. Naozaj sýty pokrm. Odporúčam vyskúšať.
Hneď na to v Porto Rotondo pri ceste reštaurácia I Valentini – Ristorante Pizzeria. Čašník zavolal kuchára, ten na tácke priniesol všetky druhy čerstvých cestovín, ktoré má pripravené. Vybrali sme si sardínsku špecialitu Culurgiones. Pirohy tvarované ručne plnené zemiakmi a ricottou a poliate extrémne chutným extraktom paradajkovej omáčky. Mňam.
I Valentini – Ristorante Pizzeria
Vtipné bolo, že sme sedeli na terase skoro pri ceste, až Lenka keď šla na wc, uvidela, že reštaurácia má aj zadnú terasu s výhľadom na more ;o) Pozreli sme si aj Golfo Aranci, luxusne hotely, pekné pláže, prosto Costa Speralda.
Olbia
Do Olbie sme dorazili v obrovskom predstihu. Nechali sme motorky pri prístave a šli sa počas siesty prejsť do poloprázdneho mesta. Lenka si dala legendárnu čokoládovú točenú zmrzlinu s amaretom. Nakúpili sme nejaké pozornosti deťom na palubu, pivkoa niečo na večeru v supermarkete. Medzi prvými sme stáli v rade na trajekt. Zase nás ubytovali skôr a keď loď odchádzala, slnko už zapadalo.
Lenka a točena a rýna. Panino con salsiccia e cipola dal grigia, na mieru dole pred supermarketom.
104km na moto, 300km na trajekte, 3km peškom
29.5.2021 Pisa a Villa Garzoni v Collodi
Loď priplávala do Livorna na čas. Bol som si pozrieť, ako kapitán parkuje. Fascinuje ma, ako niekto dokáže taký kolos zaparkovať na 10cm presne. Na palube sme si dali raňajky a počkali, kým sa všetci vylodia.
Pisa
Prešli sme nudnou 60tkou smerom na Pisu. Pri tejto atrakcií, kde sa všetci fotia ako ju držia, tlačia a neviem čo, nebol skoro nikto. Čo mi absolútne vyhovovalo. Neskôr som si všimol, že ako človek čo absolvoval pár kurzov o kompozícií fotenia, som túto vežu fotil rovno ;o) Odporúčam si pozrieť Katedrálu Santa Maria Assunta, kde je neskutočná akustika v klavnej kopule, stačí ak tu jeden človek v strede zaspieva a znie to ako spevácky zbor.
Villa Garzoni, v Colodi
Od Pisi je kúsok Lucca a za nou Villa Garzoni v Collodi. Je to unikátna stavba s s francúzskou záhradou, ktorú navrhovali dizajnéri, ktorí navrhovali aj tie vo Verssailes, bola postavená v roku 1652 rodinou Garzoni.
Zaujímavá osobnosť spojená s mestom Collodi je Carlo Lorenzinni krorý písal pod menom Carlo Collodi a napísal Pinocchia. Jeho matka pochádzala z Collodi a on tu strávil väčšinu svojho detstva. Takže je to tak trochu aj rodisko Pinocchia ;o) Drevená figúrka, ktorej s klamstvom rástol nos, tu má park, ktorý sem ťahá množstvo turistov. Nemal som záujem ísť dnu, Lenka šla zistiť čo a ako, ale bolo to aj na ňu časovo náročné a tak sme radšej pokračovali smerom na Udine.
Cesta do Udine
Vybehli sme na diaľnicu smerom na Florenciu, Pred Bolognou sme si museli dať dlhšiu pauzu na pumpe, potom Padova a nakoniec Udine. Náš hotel B&B bol žiaľ obsadený, ale našli sme náhradu mimo mesta blízko nejakého shoping centra, zjavne pre kamionistov a pod oknom sme aj videli Rat-atouilleho – Standard hotel Udine. Vedľa bola burgráreň v americkom štýle. Burger bol o.k. ;o)
Rozlial som kávu na pumpe. Ratatouille pod oknom. Pinocchio. Mesh intercom e muore, museli sme používať Bluetooth intercom na Sene 30K.
488km na moto 300km na trajekte
Udine Bratislava
Ráno som si dal posledné talianske raňajky a na pumpe sme zápasili so stojanom, kde sa dalo zaplatiť len kartou. Vyrazili sme priamo na diaľnicu a nekompromisne sme šli po kilometroch. Asi po 20km sa ma Lenka pýtala, či som bral z chladničky našu cestovnú chladničku. Samozrejme, že nie. Tak som sa vrátil a obišiel som všetky rampy na mýtniciach. Obával som sa, že mi príde pokuta, ale na niektorých je naozaj vyznačené, že motorka má ísť bokom. A doteraz sme diaľnice naozaj zodpovedne platili. Stáli presne ako pre osobné autá. Čo mi príde nespravodlivé. Nabudúce keď budem v Taliansku si to overím. V Chladničke boli suveníry, tak preto som sa vrátil.
Zima v Alpách a vietro v Burgerlande
Za Udine ide diaľnica smerom do Álp a teplota ide zase dole. Lenka zazmätkovala, lebo sa jej zdalo, že dlho nejdem. Nakoniec sme sa stretli. 7 stupňov a v Rakúsku nám dokonca jedna predavačka na pumpe nechcela predať polievku, lebo sme nemali test na covid a mali sme ísť len tranzit. Tak sme od jedu spravili ďalších sto kilometrov. Ako sme sa blížili k Viedni, pozeral som si meteo radar a zvoli cestu cez Eisentstatd. Vo Viedni bola búrka. Kúsok za Eisenstatdom nám začalo tiež pršať. Pod mostom sme si dali nepremoky a onedlho prestalo pršať, ale spustil sa silný vietor. Pri Neusiedlersko jazere už toho Lenka mala naozaj dosť. Prišli sme ale zdraví domov a o to vždy predsa ide.
Corminati som stihol. Návrat pre chladničku v chladničke. Hrali sme so Švédskom a vyhrali sme 3:0
601km
Sardínia
Sardínia je nádherný ostrov, s množstvom zátok, pláží. Nie je hornatá ako Korzika, ale cez to všetko ponúka prekrásne cesty s výhľadmi. Pred dvoma rokmi som bol na Korzike a po návrate som si povedal, že Korzika je krásny ostrov, ale už by som sa sem nevrátil. Hlavne kvôli ľudom. Môže na tom hrať svoju rolu jazyková bariéra a francúzskou-korzický patriotizmus. Sardínia je pre mňa úplne iná. Božské jedlo – Saedas, Cullurgiones, Carasau. Milí ľudia na každom kroku. Perfektná káva. Nádherná prímorská príroda, plameniaky, pelikány, orli. Jednoducho na Sardíniu sa ešte raz určite vrátim. Zanechala v našich srdciach veľký dojem.