Chceli sme si ešte pred zimou ďalšou vlnou pandémie pojazdiť a tak sme narýchlo s Peťom vymysleli výlet a za cieľ sme si určili balkánske štáty Čierna hora a Bosna a Hercegovina. Stanovili sme si veľké denné nájazdy a tak sme zostali len sami. Čo sa ukázalo ako super, lebo sme skoro vstávali, nefrflali a proste jazdili. Dlhé diaľnice ako presun, okresky a konečne aj offroad.
10.09.2021 Teleport do Bosny
S Peťom sme sa dohodli, že si spravíme rýchloexpedíciu do Bosny a Hercegoviny a Čiernej hory. V stredu ráno som ešte bol zaniesť veci sestre do Malaciek do nemocnice, mala žlčníkový záchvat. Potom som sa ešte zastavil u klienta v Malackách. Motorku som mal už pripravenú a bol som zbalený. Stretli sme sa ešte u nás, lebo som chcel Peťovi updatnuť Mesh, ale nepodarilo sa mi to. Vyrazili sme teda smer Gyor. Na hraniciach sme si kúpili ešte diaľnične známky a prášili smerom do Chorvátska. Stáli sme až v Szedeny, kde sme zišli z rýchlocesty a zastavili sa na pumpe, kde bola aj pekáreň.
Smerovali sme na juh cez Keszthely, tesne pred hranicami s Chorvátskom v dedine Barcs som natankoval a pokračovali sme do radu na hraniciach cez rieku Drava. Kontrolovali aj Greenpass. Za obcou Mali Zdenci sa profil cesty začal meniť na hornatejší, konečne. Zatočili sme cez rybníky do mesta Daruvar, kde sme sa ubytovali v malom penzióne Rooms Vendi. Zostal som prekvapený, keď dcérka majiteľa prehovorila plynule po česky. Neskôr v reštaurácií s názvom Little Italy Pub, kam nás sám majiteľ poslal, nám čašník po česky vysvetlil, že sme v časti Chorvátska, kde sú okolí české dediny, ako Ivanovo selo. Pivo nás utvrdilo v tejto teórií. Staročeško. Rebrá môžem odporučiť, boli vynikajúce.
Chutné rebrá v českej dedine v Chorvátsku.
Vidime se na piču. a) reklama na očné, b) reklama na pivo
400km
11.09.2021 Bosna a Hercegovina, Sarajevo, Doboj a Blagaj
Vstali sme celkom skoro, keďže sme obaja ranostaji, už o 7.oo sme sedeli na motorkách, teda presnejšie v centre oproti pošte na káve. Do Bosny a Hercegoviny sme vošli v Gradiška, tak, že se krokom po moste v rade na colnici prešli po moste cez rieku Sávu. Tesne pred dobojom v Kotorsku pri rieke Bosnia sme sa stavili kúpiť nejakú zeleninu a vodu na trhovisku pri ceste. Kúsok vedľa je pumpa Petrol, kde sme doplnili pohonné hmoty v kaviarni a benzín do motoriek. 😆
Popri rieke Bosnia sme sa dostali až do Zenice, kde sme sa napojili na diaľnicu, kde sa platí mýto ako v Chorvátsku. Tesne pred Sarajevom je Visoko. Známe pyramídy si Peťo pozrel len z motorky, lebo z pumpy, na ktorej som zastavil nebolo na pyramídy vidieť.
Ako sme tak popíjali kávičku, premýšľal som, ako budem ďalej navigovať. Väčšinu mám v hlave, ale predsa, istota je istota. Bosna a Hercegovina je mimo zóny EU a teda roamingové dáta sú len pre horných 10k. Na popud pumpára som si kúpil za smiešnych 5KM (konvertibilných mariek), čo je v prepočte 2,5€ sim kartu pre mladých od miestneho operátora, na ktorej bol 1GB dát a nejaké voľné minúty. Veľmi ma to potešilo. Viem si predstaviť cestovať aj bez dát, ale predsa takto je to pocit istoty a komfortu. V cene, za ktorú by som si stiahol tak 5MB som odnavigoval celú Bosnu aj s Čiernou horou.
Sarajevo, Bosna a Hercegovina
V Sarajeve sme šli rovno do Čevabnice a dali sme si Sarajevské Čevabi a konečne kajmak. Peťo si prezrel centrum, kde sa miesi celá Bosna a Hercegovina, Bosniaci, Moslimi, Chorváti atď. Komunistická éra, vojnová éra, ale aj osmanská a rakúsko-uhorská. Priviedol som ho aj k miestu, kde začala prvá svetová vojna. Počas vojny mesto dostalo poriadne zabrať. Obliehanie bombradoanie, chudoba, hlad, choroby.Vždy ma šokuje koľko domov v Sarajeve a celkovo v Bosne je stále dostrielaných.
Niekde som našiel článok o tom, že v meste je dom, v ktorom je tunel, ktorým zásobovali mesto počas obliehania. Urobili z toho turistickú atrakciu, akože kvázy-múzeum. Bolo to opačným smerom a vzhľadom na pandémiu sme si to odložili na budúce.
Trebevič, bobová dráha
Zadal som teda cieľ bobovú dráhu z olympijských hier z roku 1984. Nachádza sa nad ústim lanovky v Trebeviči. Navi to pochopila svojsky a viedla nás skoro priamo cez úzke uličky, kde by sa nákladné auto nedostalo. Prešli sme až k bobovej dráhe a potom cez turistickú cestičku smerom dole. Samozrejme omylom.
Natankovali sme pre istotu na Petrole tesne za Sarajevom a pokračovali na juh okolo jazera a mesta Jablanica a popri rieke Neretva do mesa Mostar. Na moste, ktorý je pred starým mostom, ktorý počas vojny zbombardovali a v 2004 zase opravili. Fotil sa tu mladomanželský pár, teda dúfam, že sa fotili.
Naša dnešná púť sa skončila v meste Blagaj, kde som Peťovi ukázal prameň rieky Buna v Tekija. Fotky a prechádzka. Výhoda bola, že sme prišli pred záverečnou a už tu skoro nikto nebol. 👌👌👌
Ubytovanie sme našli vlastne už cestou smerom k prameňu. Našli sme ubytko s bazénom a s názvom Mali Wimbledon za 15€/os.
2O rokov po páde dvojičiek sme sa túlali Sarajevom. Na diaľnici som skoro zrazil kunu, vzal by som ju ako tvrdú menu no Chorvátska.
497km
12.09.2021 to najlepšie z Bosny a Hercegoviny a ako bonus Montenegro
Ráno som sa tešil ako malý chlapec, vedel som čo nás čaká! Ráno sme zase vstali skoro, ako správny ranostaji. Včera sme síce plánovali že si ráno zaplávame, ale chladné počasie nám to rozhovorilo. Kávu a raňajky sme si dali až V Nevesinjie kde je pekara Goretzka a oproti v kaviareň. Hneď ráno som dostal presnú trefu do čela.
Kúsok za Nevesinjie bola hnedá turistická tabula ukazujúca smer na „Most Romansky“ – Ovčií Brod, tak sme si ho išli pozrieť. Zamotali sme sa, lebo neskôr už tabule samozrejme neboli. Nakoniec som to našiel a zišiel som na motorke až dole k mostu a potom až na most. Porobil som si fotky, zhora, zdola z vrchu, zo spodu a cestou späť som mal strach, lebo štrk bol dosť hlboký, ale netreskol som.
Nevesinije – Kalinovik R433
Následne sme sa vrátili na cestu M61, pár po pár kilometroch sme zatočili smerom na Kalinovik na off-road cesta mala označenie E433. Náhorná plošina bola úžasná, výhľad na hory v diaľke, pofukoval vetrík, sem tam boli vidieť kravy, nikde nikoho. Prestávku sme si dali pri Nekropole Svatovsko Grobjie. Na tomto mieste sa bojovali počas vojnu na Balkáne. Diali sa tu hrozné veci. V lete tu v Kalinoviku našli ďalší masový hrob.
https://balkaninsight.com/
Na začiatku vojny v roku 1992 boli miestni Bosniaci v Kalinoviku zajatí a zadržiavaní v škole Miladina Radojeviča a v iných budovách v meste, kde niektorých mučili a zabíjali.
4. augusta 1992 srbskí vojaci odviezli približne 25 zadržiavaných Bosniakov, ktorí boli zadržiavaní v budove skladu strelného prachu, skladu munície v Kalinoviku.
Boli zviazaní, surovo zbití a prinútení spievať srbské nacionalistické piesne, keď ich za policajného sprievodu previezli do dediny Ratine v obci Foca, kde ich zabili.
Cestou sme stretli malého býčka v strede cesty. Peťo mi hlásil, že za ním stoji kravička. Keď so stiahnutym zadkom prešiel okolo, zmenil výpoveď na obrovského býka! Som sa naozaj bál. Ale nakoniec prišli dve autá, tak som sa pichol medzi nich a bezpečne prešiel. Existuje aj video záznam na mojom kanály na Youtube. ;o)
Laundry story
Vysmiatí po úžasnom zážitku z jazdy sme sa napojili v Kalinoviku na M6.1 a pokračovali smerom na Foču. Tu som na pumpe zistil, že mám všetky veci v kufri mokré, pretože som si tam dal navrch pet fľašu s vodou, ktorá sa pri off-road odrela a všetká voda vytiekla. Všetky veci som povyberal z kufru povešal na motorku. Peťo sa mi smial, že vyzerám, ako pojazdná práčovňa.
Pokračovali sme po ceste smerom na Hum, odkiaľ sme prešli po drevenom moste do Čiernej hory. Prešli sme si Plivsko jezero pri Plužine, ktoré malo na moje prekvapenie veľmi málo vody. Od jazera sme cez tunely prešli cez nádhernú cestu na Durmitor, ktorý sme celý prebehli. Často sme ale zbiehali z asfaltky a robili fotky.
Zo Žabljaku sme prešli do Djurdevice, kde je most cez Taru. V reštaurácií s výhľadom na most nám ponúkli jahňacie a teľacie mäsko. Pochutnali sme si, ale ceny už boli európske, nie Bosnianske.
Čas sme mali fajn a tak sme pokračovali cez most na sever smerom na Čajnice. Hraničný prechod: Búdka, hrdzava mechanická rampa a zlatý colník, ktorý Covidpass a pasy kontroloval očami bez počítača. Prišli sme sem ešte za svetla, ale zdali sa nám veľmi malé, tak sme zhodnotili, že kúsok je Goražde a tam budeme mať väčšiu šancu niečo nájsť.
Goražde, Bosna a Hercegovina
V Goražde mali väčšinu penzionov zavretú, aj keď boli na bookingu. Našli sme Hotel Behar, ale cena 50€ sa nám na Bosnu a Hercegovinu zdala neprimeraná. Žiaľ, nemali sme už inú možnosť, bola už tma. Hotel bol čistý a hneď pri rieke. Mal dokonca aj bazén, ale na to sme prišli až ráno ;o)
Po moste sme prešli do centra, kde bolo otvorených dosť podnikov, bez akýchkoľvek obmedzení. Na terase sme si dali čapované pivo, najprv nám čašník nechcel dať, ale nakoniec majiteľ prikývol. Prihovoril sa nám jeden chalan, ktorý tu žil. Vravel že veľká veľká nezamestnanosť, žiadne príležitosti. Že asi odíde do Čiech, kde má jeho otec byt. V hoteli už bolo zavreté a tak sme si zobrali na izbu tretinkove pivo s názvom Sarajevsko. Pohotový recepčný nám dal kýblik s ľadom a do neho pivá.
Šmyklo ma na prechode pre chodcov, Peťka vynieslo z cesty medzi skaly. Býček s býkom. Pojazdná práčovňa. Osraté prsia na motorke. Kontrola dreveného mostu, či prejdeme ;o)
367kmň
13.9.2021 Cesta domov
Ráno nás čakal už o 7.oo prestretý stôl v reštaurácií. Naraňajkovali sme sa, urobil som si fotku motorky s Drinou a Moslimským chrámom Džamija Kajserija a prášili sme popri Drave a jej priehrade, kde sme zatočili na M5 smerom na Sokolac, kde sme po hodine a švrť zastavili, že si dáme kávičku, ale nemali sme už KM, tak som vybral v bankomate a zastavili sme o niečo ďalej v Bakery MAX. Za Sokolacom smerom na Miliči sa nám cesta k našej radosti začala kľukatiť. V Miliči nás ohromila výstava obrovských bagrov pri autobusovej stanici. 42tonovy bager je už voľačo. Cítil som sa u ako Igráčik. Mesto má cca 11ts obyvateľov a hlavným ekonomickým ťahúňom je firma Boksit, ktorá tu od roka 1959 ťaží bauxit.
Na kruháči sme sa dali smerom na sever k rieke Drina a jej priehrade Zvorničko jezero, kde je veľmi pekná reštaurácia Drinski raj s ukľudňujúcim výhľadom na priehradu. Sadli sme si na slniečko a dali poslednú kávu v Bosne a Hercegovine, tento rok. Bol tu pán, ktorý piekol jahňa. Hral sa s pahrebou, daval dole cele jahňa a prichytával na ňom časti, ktoré sa mu nepozdávali na ražeň. Pýtal som sa ho ako dlho to robieva, že tri až tri a pol hodiny. Voňalo úžasne.
. V Bjeljielina sme zastavili na pumpe Metkovič natankovať a minúť posledné KM. Na hraničnom prechode Brčko sme čakali veľmi krátko, prešli sme rieku Sáva a boli v Chorvátsku. Keďže sme mali dnes veľkú porciu kilometrov, vyšli sme na diaľnicu. Mierne som sa zamotal a navigácia nás ťahala smerom na diaľnicu A3, ktorá nás za Županja viedla na západ k diaľnici A5 na Dakovo a Osjiek. Tu sme na jednom odpočívadle zastavili a ohriali si jedlo, ktoré som vláčil celé dni v motorke. Na Balkáne nie je problém sa najesť, ale ja si vždy niečo beriem pre prípad, že by sme ostali niekde visieť bez reštaurácie. Do Maďarska sme prešli tradične v Udvare pri Moháči. Peťko sa usmial na colníčku a tá nás zavolala dopredu.
V Maďarsku sme zišli z diaľnice v Dunaujvarosi smerom na Szekesfehervar, mali sme už diaľnice už plné zuby. Na Slovensko sme prešli v Gyori, kde už bola tma a chladno. šiel som za Peťom, trocha nadával, že svietim dohora ;o) Ale šiel veľmi zodpovedne 90km/h aj kvôli zvery
Bosna a Hercegovia s Čiernou horou zase nesklamala. Nádherná nedotknutá príroda, milí ľudia, tajomno krajiny postihnutej krutou vojnou. Veľmi dobrá a cenovo prívetivá kuchyňa. Peťo bol super parťák, bez reptania hltal kilometre, vstával skoro a vďaka tomu sme výlet boli schopný vtesnať do prakticky tri a pol dňa.
Colníčka v maďarsku, moj reflektor hvezdársky na GS.
760km