Tento výlet sme si pripravovali veľmi dlho. Všade som rozprával, že mojim snom je sa niekde dopraviť do prírody na motorke a prespať pod šírim nebom. Tešili sme sa hlavne preto, že už konečne skončil covid a chceli sme ísť pozrieť Albánsko. Nie ako doposiaľ tranzitne, ale cielene iba a len Albánsko.
22.júla 2022 – Srbské rebrá
Prvý deň sme mali čistý diaľničný teleport, ako vždy. Bratislava – Novi Banovci – dedinka pred Belehradom. Kubo sa vybral už ráno a pomaly dorazil do cieľa. Predpovede boli na júl logicky priaznivé až na tú teplotu. My sme sa stretli o 13 na OMV pri Auparku. Riško (KTM1290) meškal a zistil že nemá SENU (interkom), tak sa vrátil domov pre ňu. Kto ma pozná vie, že som penil. Čas sme využili na kúpu maďarských diaľničných známok.
Riško prišiel niečo pred druhou a tak sme vyrazili. Cesta bola ok a Kubo (BMW R1200GS) už posielal fotky z ubytovania. Niečo pred ôsmou sme dorazili do Novi Banovci, ubytovali sa a vyrazili na večeru a pivko. Keď sme sa vrátili, Riško si ešte sadol na teraske s Kubom a dali si niečo na dobru noc. Neviem čo to bolo, ale ráno Kubo spal po sediačky v obývačke a Riško v kúpeľni.
23.júla 2022 – Tak a sme tu Albánsko!
Ráno bol Riško úplne hotový. Ťažko dýchal a vyzeral, ako keby ho vypľulo peklo. Pýtal som sa čo mu je. Že sa večer šmykol a udrel si rebrá v kúpeľni. Tak som mu dal ružovú a že sa ideme najesť a dohodneme sa čo ďalej. Nevypadal moc, že je schopný ísť na motorke. Bol som dosť nasrdený. Medzičasom sme sa pobalili a keďže sme museli raňajkovať pri Dunaji, kde mal majiteľ ubytka reštauráciu. Bolo to tu ako z filmu Biela mačka Čierny kocúr. Blatové pobrežie a nekonečne široký Dunaj s malými rybárskymi bárkami. Raňajky srbské – ako sa patrí a bol aj Kajmak!
Ako sme sa vracali naspäť k ubytku zazrel som Riška pobaleného na motorke idúc smerom k nám. Rozhodnutý tvrdohlavo, že s nami nepokračuje a ide domov. Prehováral som ho, že nech ostane a že zavoláme niekoho s dodávkou, alebo s prívesom na motorku, nech ho zvezie domov. Nie! On nám nebude dovolenku kaziť a ide domov. S veľmi ťažkým srdcom sme teda pokračovali. Hovoril som si, že keď sa tak rýchlo pobalil a vysadol na moto, zvládne to domov. Hlavne je dospelý a ak by to bolo vážne tak to zhodnotí inak. Nebolo. Mal zlomených 6 rebier, ale za to si pozrel ešte Belehrad… Riško no. Albánsko ani nevidel, škoda veľká!
Diaľnica Miloša Veľkého
Prešli sme Belehrad a kúsok za ním zatočili na Diaľnicu Miloša Veľkého. Nemali sme všetci úplne natankované, tak sme dúfali, že niekde za Belehradom bude pumpa. Žiaľ na Diaľnici Miloša Veľkého žiadna pumpa nieje. Diaľnicu postavili tak rýchlo, že nestihli asi dostavať vybavenosť. Tak sme zliezli pri Lajkovaci a motali sa po rozostavaných cestách až na pumpu. Benzín pre nás ľudí z EU bol lacný, nejaké sladkosti a pokračovali sme pozdĺž diaľnice, aby sme sa nevracali po tom stavenisku. Za Čačakom sme šli smerom na hraničný prechod Dobrakovo s Čiernou horou, aby sme sa vyhli Kosovu. Po ceste je super reštaurácia Dejanova zora s krásnym výhľadom a dobrou kuchyňou. Odporúčam. Boli čevapy, kajmak aj pljeskavica…
Na pláne bola zastávka pri Oku Skákavice tesne pred Albánskymi hranicami. Úžasné miesto, vyviera tu zo zeme celá rieka Skakavica. Polietali sme tu s dronmi, Peťkovi (Suzuki Vstrom 650) skoro uletel. Ale nás už čakalo samotné Albánsko, tak sme zbalili drony a švihali ďalej.
Hranice medzi Montenegro a Albánskom: Dve unimo-bunky dvaja najdôležitejší colníci slnečnej sústavy a priľahlých galaxii s Iphonom 13. V duchu pohŕdavý smiech a na tvari pokrytecký úsmev a v ruke občiansky a samozrejme zelená karta, sme prekročili hranice s Albánskom. Hneď za nimi rázcestie na úžasnú cestu SH20 a do Vermoshskeho údolia, kde sme šli rovno do údolia Vermosh. Prešli sme okolo vyschnutého bielokamenného riečiska rieky a na konci asfaltky pri penziónoch sme sa vzhľadom na čas otočili smerom na SH20 a začali hľadať ubytko.
Bujtina Aureli
Mali sme šťastie. Bujtina Aureli. Vbehol som dole na dvor a spýtal sa majiteľa či majú 4 postele. Že áno. Nasadil som si jeho malého syna na motorku vyšiel hore povedať chalanom, že sa ubytovávame a ako sme sa krokom otáčali na strmej serpentíne chlapec sa mi pohol, motor skapal a už som ukladal motorku ;o( Chlapec ale vybehol, popri skalách pri ceste prebehol ku vchodu do dvora. Chalani a ďalší ľudia čo sa tu zrazu zjavili mi pomohli postaviť autobus.
Komunikácia s domácimi bola obtiažna. Žiadnu reč nevedeli. Skúšal som aj novo naučenú taliančinu a nič. Malý syn, ktorému som za malé zranenie v podobe oškreniny dal všetky moje sladkosti vedel niečo po anglicky, ale bola to slabota. Že sa uči z Youtube…. Nakoniec nám domáceho žena nosila mobil s Google translatorom.
Slivky
Ubytovali sme sa a domáci nám postavil stôl pod slivky na zelenú trávičku a začal nosiť jedlo. Keďže mal na dvore kravky, ovce, kozy, zajace, sliepky. Tak všetko bolo z jeho produkcie.
Najprv sme si pripili. Doniesol slivovicu, každému nalial maličkého a keď sme si zapriali zdravia a kopli ich do seba so strachom v očiach cúvol a pevne stisol fľašku. Vysvetľoval nám lámane rukami nohami, že oni popíjajú tvrdé ako JR Ewing a že je teda z nás dosť šokovaný. Vysvetlili sme mu, že nemá kecať a naliať do druhej nohy ;o) Inak ta slivka bola veľmi dobrá! Neskôr som si ho pridal na Instagram a on tam zverejnil videá ako ju páli. Asi sa to v Albánsku moc nerieši ;o)
Šunka, syry, (Jeden bol úplne ako naša bryndza a iný ako dezert, niečo ako čerstvý eidam zohriaty v mikrovlnke a na to mi kázal si dať med. Úžasné, ale sýte), jahňacie sme jedli, len aby sme ochutnali, koláče, melón, maliny, všetko čo mali. Zlatí !
Večer nás ešte poprosil, nech nie sme neskoro večer hluční, lebo vraj má ubytovaných ďalších starších hostí z Kosova. Polietali sme si s dronmi a nafotili krásne miesto. Je to vlastne v strede oblúku cesty SH20. Má tu fóliovníky, sady ovocných stromov, dobytok, psy mačky, vlastné melóny, jahody. Paráda.
Večer nám nechal otvorenú chladničku a že si máme brať pivá ;o) Ráno čerstvé mlieko na raňajky a hlavne tie paradajky čo chutia ako paradajky. Albánsko je super.
24.júl 2022 Konečne THETH, Albánsko
Po výdatných raňajkách sme vyrazili po úžasnej ceste SH20 smerom do Kopliku. Cesta je neskutočná. Mal by si ju prejsť každý motorkár. Ja ju napríklad prejdem určite viac krát ;o) Perfektný asfalt, zarezaný v skalách, vinúci sa neuveriteľnými výhľadmi, tvoriaci až krkolomné serpentíny panenskou prírodou.
Každú chvíľu sme stáli a fotili, ale potom sme čas nadbehli poriadnym klopením v serpentínach. Po príchode k Jazeru Skadar do mestečka Koplik, kde sa v centre nachádza akási nákupná ulica, kde je dobré pred cestou do hôr doplniť zásoby vody, jedla a piva. Ja som si kúpil aj albánsku SIM kartu s 15GB za 8€, aby som neplatil doma zase Orangeu nezmyselné poplatky a 3MB ktoré stiahne navigácia keď je človek v núdzi ;o)
TET na THETHe, Albánsko
Nadpis vysvetlím, pretože aj mne to chodilo po hlave, ako to naozaj ma byť. TET je Trans Europe Trail, je projekt nadšencov, ktorý zaznamenali do mapy offroad cestu cez celú Európu. THETH je horská dedina v Albánskych alpách a paradoxne TET vedie cez THETH. ;o) Slovensko, Česko ani Rakúsko tam nenájdeš.
Pre mňa bolo sklamanie, že cesta z Kopliku na Teth je už úplne vyasfaltovaná. Pekná, ale nie je to už to o čom včetci písali, že Theth, to ked prejdeš si offroade dobry. Takže cesta priamo na TETH úplne krásna čierno-čierna asfaltka. Dorazíš tam rýchlo, je to údolie ako v Dolomitoch obkolesene skalami a v strede samé reštaurácie a hotely, ale už bez asfaltiek :o). Tak sme sa najedli a mali sme v pláne pokračovať na TET z THETHU.
Ideme na to!
Vrátili sme sa kús k mostíku, pred ktorým sa nám ukázal unikátny pohľad na kone, ktoré žrali priamo z kontajnerov. Aj také vie byť Albánsko. Pred cestou stáli dvaja motorkári z Čiech a odhovárali nás, aby sme tam nešli. Keďže bol obed, bolo nad slnko jasné, že dnes z Thethu do Skodharu neprejdeme, aj keď je to len 60km. Česi zhrození, že tam chceme prenocovať, veď sú tam medvede, či sme normálni. Viac mi nebolo treba a vyrazil som!
Cesta bola najprv šotolinová, kde bolo vidieť, že robia obrubníky a že tu bude o nedlho tiež asfaltka. Také luxusné to bolo len prvých možno 5km. Niekde okolo Nderlysaj sa cesta začala meniť .
Hneď prvá zastávka bola pri nejakej prečerpávačke, kde si od nás starší pán pýtal nejaké lieky na bolesť, že ho boli hlava a zub. Tak som mu dal ružovú a Nalgesin, lieky prehltol a dal si pivo… Snáď je ešte nažive…
Bolo fakt teplo (37-39st), prechádzali sme cez kadejaké brody, mosty. Viac je vidieť na videu. Tesne pred mostom za lazmi Nderlysaj sme si v zákrute našli pekné miesto na stanovačku. Z Jednej strany rieka, z druhej skaly, prišlo nám to bezpečné. Bola tu aj rieka a teda sme sa mohli okúpať umyť dať si pivko, uvariť večeru a šup do stanu. Stále sa pýtam sám seba že prečo sme si neurobili oheň. Ale je pravda, že bolo enromne teplo aj keď sme boli v horách.
Pri vode boli mladí chalani, ktorí skákali zo skaly do tyrkysovej rieky. Dali sme im jedno pivo a pýtali sa ich aká cesta je do Škodaru. Prevrátili oči, že máme ísť radšej späť, že to je divočina. Veľmi som sa potešil a nevedel sa dočkať rána. Večer sme si ešte každý navarili a pekne unavení zaspali. Pamätám si ako som šiel v noci na malú a pohľad na hviezdy ma šokoval. Tak bielu oblohu som ešte nikdy v živote nevidel. V Kruhu 60km nebolo ani jedno svetlo. Ostal som úplne paralyzovaný a nevedel som sa vynadívať.
25.júl.2022 Zaberák na kondičku
Ráno sme boli trocha mokrí od rosy, ale hneď ako vyšlo slniečko nad hory všetko sa rýchlo usušilo a po raňajkách sme sa mohli dať na strastiplnú cestu do Škodaru. Tešil som sa, lebo nepršalo a sám som vedel, že ak by zapršalo, tak sa môžeme otočiť, lebo ak je táto cesta mokrá, je pre naše cestné endurá absolútne nezjazdná.
V čase keď sme vyrážali prišla ku nám taká cyklistka, že či máme pitnú vodu, alebo či je tá voda v rieke pitná, že sú s manželom smädní. Povedali sme im, že máme tak max pre seba, ale že voda v rieke je priezračná, že sme ju pili a nič. Neskôr sme ich na ceste ešte istý čas stretávali.
Z toho tepla sa mi v tento deň uvarila SD karta v telefóne a nemám žiadne fotky a ani Google map záznam o trase. Takže neviem popísať presne, kedy a kde sme boli. Trasu si ale pamätám.
Nehody a pády
Zdržali nás dve nehody. Pri jednej Texo (Suzuki Vstrom 1000) zaváhal a pred betónovým prekladom nepridal a zastal. Neudržal motorku a spadla presne na kameň, ktorý zlomil stúpačku na jeho V-Strome. Hneď na to za rohom Kubo z nejakého dôvodu stočil motorku proti bočnému kopcu a spadol. Je to všetko vďaka Peťkovi natočené na videu tu. U neho to dopadlo horšie: Vykĺbil si tri prsty a na motorke utrhol kufor, prídavné svetlo, zlomil padák. Zľakli sme sa všetci. Lebo na tomto mieste je absolútne nemožný nejaký odťah. Možno nejaký supertereňák s veľkou korbou.
Som si vravel, že ak tam bude olej, tak to môže rovno pustiť dole stráňou do rieky. Dal som Kubovi vodu a magnézium nech sa upokojí a pomohli sme mu spojazdniť motorku. Našťastie sme vzali so sebou gurtne a vďaka nim sme boli schopní pevne uchytiť odtrhnutý plastový kufor na Kubovu motorku.
Výrazne nás to zdržalo, keďže bolo pred nami ešte minimálne 30 horších kilometrov a následne som musel horšie úseky prejsť na mojej GS a potom na Kubovej, keďže ho boleli prsty. Po niekoľkých kilometroch sa ale cesta umúdrila a dalo sa postupovať rýchlejšie. Dokonca sme našli aj pitnú vodu a teda osvieženie.
Bratia Češi
Na jednom mieste sme sa prestali počuť cez interkom a nevedel som kde šiel Kubo, ktorý nemal navigáciu. Spomalil som v ostrej zákrute smerom do kopca a chcel zastať tak, aby som vedel tať motorku na stojan, ale zdochol mi motor a tým, že bola cesta strmá, nedokázal som ju udržať. Položil som ju dole a ako som s ňou bojoval natiahol som si zadný stehenný sval. Nevedeli sme motorku dvihnúť traja v tej zákrute. Chalani, že otočme ju. Bol som proti, doškrabala by sa.
Tu nikto neprešiel aj hodiny a zrazu počujeme motory terénnych aut. Ako nás zbadali: „Nazdár kuci, co se tady váliš?“ Výrazne mi odľahlo. Zllatí Češi nám pomohli postaviť motorku a dať ju na bok, Tým že som nemal kufre, ale tašky po rámoch, motorke sa nič nestalo. Chvíľu sme s s chalanmi bavili. Mali Pajera upravené na campovanie na obrovských kolesách. Že tam pendluju dva týždne hore dole. Je to tady parádní offroad. ;o)
Dali sme to!
Ako sme sa blížili k Škodaru, tak bolo cítiť civilizáciu a pod vysielačom bola aj kaviareň ;o) Je to nejaký Hikový cieľ, tak asi preto. Kávička potešila. Bolo naozaj teplo aj na to, že sme boli v horách. Táto cesta je veľmi náročná. Skaly, kamene, štrk, brody, úzke mosty, jamy, potok pozdĺž cesty a do toho obrovské teplo. Treba sa naozaj pripraviť. Mať vercajch na drobné opravy, gurtne, veľa vody a ísť naozaj opatrne, lebo miestami ide naozaj o život. Keď sme dorazili na asfaltku. Tak som ju musel pobozkať! 💋
Konečne asfalt
Hneď na mieste, kde začína asfalt stal jeden nemec na F800GSA s frajerkou, ktorá šla na nejakej menšej moto. Pýtali sa nás, či to prejdú. Nevedeli sme síce ako jazdia, ale ako sme videli ich otáčanie naspäť, zhodnotili sme sa, že dostali správnu informáciu, že majú ísť jednoznačne inde. Že ide o hell road. Tesne za týmto miestom je reštaurácia s výhľadom na rieku, tak sme si dopriali poriadne jedlo, po ktorom sme mali v pláne opraviť Texovu zlomenú stúpačku v Škodare a následne si najsť ubytovanie.
Cesta pokračovala smerom do Škodaru popri nádhernom skalnatom kaňone Prekal v ktorom je modrá rieka, ktorú domáci využívajú na rekreáciu. Boli tu nejake reštaurácie, penziony a umelé bazény v koryte rieky. Raz sem pojdem užiť si rieku. Teraz ale na to nebola už vôla vzhľadom na vyčerpanie.
Skadar a stupačka
V navigácií som si zadal nejake servisy aut. Predpokladal som, že by mohli zvládnuť Texovi zavariť stupačku. Prvý servis nevedel zvárať hliník. Potešil som sa, že chlapec vedel po Taliansky a vysvetlil mi kam máme ísť. Ukazoval som mu google maps, nech mi ukáže miesto, kam máme ísť. Vravel, že oni tak nefungujú, že povie za kostolom druhá doprava a ľudia vedia, že sa nevyzná v google maps ;o) Potom niekam volal, že už je ale po 17 a to už tam nerobia, nech počkáme do zajtra.
Mne to nedalo a šli sme k ďalšiemu servisu. Bol to servis skútrov, ale fungoval inak, ako ten predchádzajúci. Majiteľ pozrel na pacienta, že jasne do hodiny a pol to je. Odmontoval časť, ktorú bolo treba zavariť. Dal ju takému pánkovi čo jazdil na trojkolesovom skútri, lebo bol asi hendikepovaný a ten to odniesol niekam zavariť. Ostal som s Texom vedľa servisu v kaviarni, aby sme strážili motorku. Peťko našiel zatiaľ ubytko a s Kubom sa šli ubytovať. Večer sme si dali jedlo a pivko a šli spať.
26. júl 2022 Jazero Koman
Ráno bol stanovený skorší odchod, keďže sme chceli stihnúť trajekt na jazere Koman. Kompou sme chceli prejsť z juhu na sever a vrátiť sa späť po ceste. Vyrazili sme skoro a vybehli na cestu SH5 a užívali si cestu. Po istej dobe mi začala navigácia brblať, že sa mám otočiť. Ale cesta bola super a nemal som pri tom množstve zákrut čas klikať do mobilu.
Keď sa ale čas príjazdu stále predlžoval, zastal som a zistil, že som prebehol odbočku do Komanu. Jeď ma chlapci dobehli, oznámil som im, že ideme opačne. Lebo som to pokur.il. Tak sme rúbali ďalej do Fierze. Po ceste sme tankovali, od zlatého pumpára sme pýtali kávu. Zavolal ma dnu k sebe do búdky, že si mám uvariť v jeho kávovare ;o) Tak sme si spravili svoju kávu. Zlatý.
Do FIerze sme dorazili pred obedom, tak sme mali čas si dať pivo a obedík. Okolo 13 nás naložili na kompu ako prvých a museli sme čakať, kým naložili kompu ako tetris. Priehrada má viac úrovní a tá kde jazdí kompa je najdlhšia. Cesta trvá tri alebo štyri hodiny podľa typu trajektu. Priehrada Koman je hlboko v horách a k jej brehom vedie, len veľmi málo ciest aj tie nie sú spevnené. Takže jediný prístup je loďou. Trajekt teda prechádza absolútne panenskou prírodou a skaly sa pred ním doslova otvárajú. Miestami má človek pocit, že už musí byť pred trajektom koniec, lebo vidí len jednu skalu a tá sa po priblížení otvorí. Úžasný zážitok. Trajekt stoji na jednom mieste, ku ktorému nevedie cesta. Sú tu domčeky na prenájom a kemp. Ideálna dovolenka ak chceš zažiť kľud.
Príroda v Albánsku je úchvatná. Hory stoja naozaj za návštevu. Obmedzenia žiadne neexistujú, ale aj napriek tomu je tu čisto. Koman môže byť zlým príkladom, lebo je naozaj neprístupný.
Po vylodení vedie cesta cez nedokončený tunel šotolinou. Ľudia sa tu cpali ako pripečení. Treba si dať pozor. Na motorkách sme staré mercedesy predbehli a švihali k moru smerom na juh. Cesta SH25 po SH5 je veľmi rozbitá. Je tu asfalt, ale same zlomy a výmoly. SH5 nás doviedla na rýchlocestu E762 po ktorej sme rýchlo zišli do Shengiinu, kde sme našli pekné ubytovanie v novom apartmánovom dome kúsok od pláže. Večeru a pivko sme si dali romanticky na pláži.
Shengiin je veľké prímorské letovisko. Je tu veľa ľudí a špina. Úprimne nič pre mňa. Poučenie: ak Albánsko tak žiadne veľké mesto! Ale mal som Qofte – normalne čevapy, len majú tvar malého medailónu.
27.júl 2022 Vlore
Ráno croisant a cappuccino na pláži. Vyrazili sme do Vlore. Dorazili sme okolo obeda a na kraji pláže sme si dali parádny kebab a qofte.
Zase BOOOO–KING story. Našiel som pekný apartmán pre štyroch. Apartmán nebol čistý a okrem manželskej postele tu bol len jeden gauč. Celé zle. Našťastie sme mali nafukovačky, tak som ja s Kubom spal na nich. Poučený z Korziky sme sa ubytovali a sťažovali následne. Výsledok bol taký, že ubytko zmazal a pridal nanovo a zase mal hodnotenie 10. No Comment… Veľmi sme to neriešili, potrebovali sme si len oprať a ostať tu dva dni, nech sa veci stihnú osušiť. Bolo pekelné teplo. Teplota sa blížila k 40st.
Večer sme boli na Korca (Kozel – pivo), mladý si opral v práčovni a vybavili sme parkovanie motoriek oproti za plotom hotela za 20€. Boli sme sa okúpať na verejnej pláži. More pekné, ale musím poznamenať, že som stále cítil smrad kanalizácie. Taký kanálový odor. Objednali sme si v reštaurácií na pláži tave. Je to veľká misa so zapečenou zeleninou a mäskom. Doniesli nám ho skoro o dve hodiny a stálo to za… Naplánovali sme si ale ďalší deň.
Ako som už poznamenal, Albánsko ano, ale nie mesto… Ďaľší deň sme mali v pláne zbehnúť úplne na juh a pozrieť Morské oko.
28.júla 2022 Ksamil, Sarande, Morské oko, Berat a nechcený offroad
Kubo sa rozhodol ostať vo Vlore, že si odpočinie, boleli ho aj prsty. Vyrazili sme smerom na juh popri mori, hneď sme zistili akú blbosť sme urobili, že sme sa ubytovali priamo v meste. Kúsok na juh za mestom je nádherné more, malinké penzióny, poriadok a málo ľudí. Predpokladám, že aj ceny lepšie.
Cestu SH8 je nájdete na každom motorkárskom fóre ako cestu, ktorú si treba prejsť. Tento názor zdieľam aj ja. Nádherné zákruty popri pobreží s peknými, pre nás suchozemcov aj vzácnymi výhľadmi na more.
Zhora boli vidieť krásne pláže. To je to čo som písal vyššie. Lepšie je nájsť nejaké ubytovanie tu.
Sarande
V Sarande sme našli predajňu s autodielmi, Texovi prestalo svietiť obrysové svetlo, tak si na parkovisku, ako správny automechanik vymenil žiarovku. Potom sme si dali kávičku v nejakom plážovom klube. Veru necítili sme sa tu ako v Albánsku. Drahé jachty, lode, krásne pláže bazény s barmi, slamené slnečníky. Tu nás zamrzelo, že sme ostali dva dni vo Vlore.
Ksamil
Rozhodli sme sa že potiahneme ešte nižšie do Ksamilu. Jeden Kebabár v Biskupiciach pochádza z Albánska a ospevoval Ksamil a že sa tam mám určite pozrieť, že sú to Maledivy Jadranu. Mal pravdu. Našli sme reštiku priamo na pláži. Ale nevarili tu. Objednali sme si, čašník dvihol telefón a zavolal do dediny a o par desiatok minút dofrčal skúter a doniesol jedlo. Mimochodom po taliansky, lebo tu je blízko Taliansko a Albánci pozerajú talianske TV a vedia tým pádom reč. A chodia tam aj pracovať.
Je tu jeden ostrov, ktorý vlastní nejaký černý knír. Loďka ťa sem hodí za dve eurá a na ostrove je diskotéka na ktorej sa ti nič nestane, lebo černý knír. Krúžila tu policajná loď a pri nej nelietali vodné skútre rýchlo, až keď zašla za ostrov… Albánci.
Blue Eye
Ďaľšia zastávka bola naplánovaná pri Blue eye, keď sme dorazili na miesto, kde vraj kedysi bývalo prašné parkovisko. Skoro nám oči vypadli z jamiek. Obrovské parkovisko plné aut a autobusov. Oproti Čech na motorke, že nech tam ani nejdeme, ak sme na dovolenke. Že živá katastrofa, hlava na hlave a zážitok len nervy z Albáncov. Tak sme sa otočili a vyrazili smerom na Tepelene údolím rieky, kde je veľká pevnosť a ide sa tesne okolo nej.
Hneď za mestom sme zatočili, že si to skúsime skrátiť po ceste SH76. Cesta bola neskutočná, prekvapila najprv pozitívne. Asfalt čierny ako ropa, samé serpentíny do kopcov, nádhera. Fotili sme a tešili sa, že super voľba. Prišli sme ale k osade Dukaj, kde som si podal ruku s malým chlapcom, ktorý sa najprv trocha zľakol, bál sa ma. Ale potom mi hovorí, že sa máme otočiť.
SH76 cesta s off prekvapkom
Reku, ideme ďalej, horšie ako Theth to byť nemôže. Peťko ani nediskutoval a vyrazil. Cesta sa dosť zhoršila, asfalt zmizol, zo šotoliny bol mäkký štrk, to ktorého sa motorky zabárali a keďže cesta stúpala, nemohli sme zastaviť. Prestali sme sa počuť aj v interkomoch, lebo Peťko padol a Texo mu pomáhala a keď sa Texo stretol so mnou, mu ukazujem nech ide na pevnejšiiu plochu a on to pochopil, že má ísť ďalej. Tak sme ho nevedeli dobehnúť. A takto sme sa dostali až tak ďaleko, že sme sa rozhodli to prejsť a aj vzhľadom na to, že sa blížila od Tepelene búrka.
Otec (Texo) sa bál o syna (Petka), ja som mal nervy, že nemáme vodu – tak bolo chvíľu aj napätie. Cesta sa zdala nekonečná a keď som pozeral, že Vlore je ešte 40km, tak to ku kľudu nepridalo. Našťastie sa cesta zlepšila a po nejakých 20km sa zmenila na asfalt. Veru, boli sme radi, keď sme dorazili na asfaltku. Kde som si dal taneček ;o)
29.júla 2022
Odovzdali sme apartmán v lepšom stave ako sme ho prebrali, lebo sme si po sebe upratali. Ráno sme si dali kávičku a vyrazili smerom na Berat, Mestečko zapísane v UNESCO. Dorazili sme tam v obrovskom teple. Zvládli sme tak maximálne kávu na námestí s výhľadom na biele domčeky.
Popod domčeky sme sa vrátili na hlavnú cestu a smerovali na Kucove, kde je podľa správ na internetoch skladisko vyradených starých MIG-15.
Žial po príchode nás vojaci z NATO vysmiali, že už je to základňa NATO a teda sa tam v žiadnom prípade nedostaneme. Tak celkom nsrdení sme pokračovali k Ohridskému jazeru do dedinky Lin a kúsok za ním je Camping Erlin. Tu sme postavili stany a šli sa okúpať do jazera, ktoré je mimochodom na Macedónskej strane chránené. Žije tu vzácny endemit pstruha, ktorý je sfarbený do ružova a pripomína lososa. V macedonsku je zakázané sa naň škaredo pozrieť a v Albánsku je v menu vo všetkých formách. Grilovaný, vyprážaný aj na prírodno. Dali sme si teda obed a na večeru objednali veľké mäsové Tave na 20.oo.
Jazero je priezračné, voda pitná a keď sa človek ponorí, vidí neuveriteľne ďaleko. Dokonca aj spomínané pstruhy a ich mláďatká. Užili sme si to. Niektorí si dali víno, niektorí pivko. A večera zmizla ako keby sme mesiac nejedli.
Majiteľ povedal, že zaplatíme až ráno. Ja som si natiahol hamak a aj som v ňom zaspal. Ale okolo polnoci som sa zobudil na strašné chrápanie, lebo kúsok od môjho hamaku bol nemecky dôchodcovský pár v karavane, ktorý mali otvorené zadné dvere a starý išiel ako dvanásťválec. Tak som si ľahol do stanu, ktorý som mal postavený obďaleč.
30.júla 2022
Jasný cieľ. Doraziť za Belehrad do Starej Pazova. Hneď na hraniciach so Severným Macedónskom som mal trocha problém. Colník si všimol, že mu ukazujem neplatnú zelenú kartu. Som si nevšimol, že mám so sebou len tú s platnosťou mesiac. našťastie mám všetko na cloude a ešte mi fungovala Albánska SIM karta a tak som mu v mobile ukázal platnú. Kývol že mám ísť. Cestou nás zdržal lejak na Macedńskej dialnici, ktorý sme prečkali na pumpe. Ubytko v ktorom si Riško zlomil rebrá bolo obsadené, tak sme našli iné. Sranda bola že sú vedľa seba dve slovenské dediny Nova a Stara Pazova a v oboch je ulica s rovnakým názvom. Takže sme jemne poblúdili bez internetu. Majiteľ bol zlatý, hneď nám dal pivko a povedal, že pri druhom stole sedia chlapci ktorí vedia po slovensky. Sranda. povedal, že si máme dať Karadeďovú palicu. A keď to Texovi doniesli, poklepal mu po pleci a povedal, že to inak ako Karadeďov K.kot nevolaju ;o))) (poznámka redakcie Karadedev je niečo ako náš Jánošík)
31.7.2022 Teleport domov
Na začiatku dňa sme sa stratili, lebo som chcel ešte kúpiť nejaké drobnosti domov. Ale nakoniec sme sa vďaka interkomom našli a cestu zvládli bez problémov domov.
